MARTIN RAUSCH: Sám, s nohami na stole...

Má všetky predpoklady na to, aby si užíval imidž celebrity. Toto slovo však nemá rád a skôr pripustí, že možno je trochu známy... Namiesto toho, aby vymetal smotánkovské párty, vyberie sa na trh, nakúpi a pozve domov priateľov na večeru. Nemá rád luxus, najšťastnejší je, keď si môže niekde v gréckej taverne s kockovanými obrusmi objednať baklažánový šalát, zapiť ho pohárom dobrého vína a len sa tak dívať na more... Sám, s nohami na stole...

Raz ste sa priznali, že za veľa vecí vo svojom živote vďačíte ženám. Mysleli ste tým hlavne mamu a tetu, ktorá sa o vás ako o malého chlapca starala. Povedzte, čo vám také ako malému chlapcovi vštepili, že to využívate v dospelom živote?

Som im vďačný de facto za všetko... Pochádzam zo štyroch detí, a keď ma mala mama ako tretie dieťa, musela nastúpiť do práce. Vtedy k nám začala chodiť teta, s ktorou som strávil veľa času... Hoci som z viacčlennej rodiny, bol som vždy veľmi samostatný a až samotársky. A keď sa tak nad tým zamyslím, istým spôsobom som samostatný a samotársky dodnes... Brat išiel do školy, sestra do škôlky a ja som zostal sám. Neprekážalo mi to, zahral som sa s hračkami a nikto mi pritom nechýbal. Áno, je pravda, že som mal okolo seba ženy, ktoré boli samostatné – mama bola toho príkladom. Sledoval som ju, ako zvláda prácu aj rodinu, vychovala nás a stíhala všetko... Myslím, že od nej som sa naučil pokore a skromnosti. Nechcem, aby to znelo tak, že sa chválim, ale keď niečo také v sebe objavím, viem, že to mám rozhodne po mame. A možno niekedy až prehnanú zodpovednosť. Nedokázal by som napríklad bez vodičáku prejsť ani pár kilometrov v aute – nedovolím si podvádzať... Týka sa to aj takých vecí, ako sú dane, faktúry, účty – som nervózny, keď niečo nemám v poriadku... A  mám vzťah aj k rodinným hodnotám. Kedysi som sa proti istým pravidlám búril, ale vekom zisťujem, že nakoniec skončím ako moji rodičia...

Boli ste poslušné dieťa?

Bol som taký malý tichý špekulant.

Špekulant?

Niektorí ľudia, ktorí sa pohybujú na pódiu, tvrdia, že sa už odmalička predvádzali. Ja som bol presný opak. Snažil som byť sivou myškou a pritom som veľmi pozorne sledoval, čo sa okolo mňa deje. Bola to moja tichá taktika...

Ten exhibicionizmus sa prejavil až neskôr?

Myslím, že som sa ako skutočný exhibicionista ešte neprejavil a ani sa tak nestane. Ale asi istú dávku driemajúceho exhibicionizmu mám v sebe, lebo vo chvíli, keď sa zapne kamera, začnem byť niekým iným. A s vypnutím kamery sa zase veľmi rýchlo vrátim do svojej kože.

Už v pätnástich rokoch ste mali jasné, že vás bude baviť cestovanie, a to bol aj jeden z dôvodov, prečo ste si vybrali štúdium na hotelovej akadémii. Čo vo vás odštartovalo tento záujem o nepoznané krajiny?

Myslím, že som sa s tým už narodil, len som nemal šancu túto záľubu v detstve realizovať. Moji rodičia k moru nechodili, maximálne tak v lete na nejakú chatu na Slovensko... Ale áno, raz sme boli na Jalte na Kryme a dodnes si pamätám, aký som bol z toho nadšený... Odvtedy ma to vždy ťahalo niekam k moru a hotelovú školu som si vybral aj preto, lebo ma s ňou spájala vidina cestovania. Takisto som sa chcel učiť jazyky, a navyše škola trvala až päť rokov, takže ma čakal len rok vojny... Moja túžba pozrieť sa za hranice bola možno podmienená aj tým, že som býval v paneláku, odkiaľ som dovidel do Rakúska, ale hlavne som mal pred očami ostnatý drôt a počul streľby na ľudí, ktorí sa snažili plot preliezť. Každý večer nám nad hlavami preletela nejaká svetlica, lebo pohraničiari niekoho zbadali... V tom čase mi to pripadalo absurdné, nerozumel som tomu. Keď sa po revolúcii otvorili hranice, vedel som, že budem mať šancu cestovať viac ako moji rodičia, a začal som na tom pracovať.

Hotelka bola napokon veľmi užitočná škola – naučili ste sa variť, čo je u muža veľmi sympatická vlastnosť. Varíte rád?

Varím rád a veľa, málokedy sa stravujem mimo domu. Ani sa nepamätám, kedy som sa šiel najesť sám do reštaurácie. Stáva sa to len vtedy, keď som k tomu prinútený, lebo som mimo domu. Ale keď mám aspoň hodinku čas, idem domov a niečo si navarím.

Nie je to preto, lebo ste počas školskej praxe mali možnosť vidieť veľa kuchýň v reštauráciách a mohlo vás to odstrašiť?

Nie. Myslím si, že je už veľa dobrých podnikov, ale nemám rád tie typy reštaurácií, ktoré si potrpia na luxus len pre luxus... A takisto nerád chodím do reštaurácií, ktoré si pestujú akýsi imidž à la française, kde je všetko delikátne a prehnane cenovo nafúknuté. Radšej si doma uvarím špargľu, namáčam si ju v syrovej omáčke a zjem jej toľko, koľko chcem. Nepotrpím si zvlášť ani na stolovanie. Mám rád kvalitné jedlo a je mi jedno, že ho jem pri zafúľanom stole v Grécku z obyčajnej keramickej misky. Naopak, cítim sa výborne v spoločnosti Grékov, ktorí vedia vychutnávať jedlo, vypijú pritom veľa vína a všetko nahlas komentujú a chvália. Jedlo je tam naozaj fantastické a často lepšie ako v niekoľkohviezdičkovej reštaurácii. Podnik sa nemusí tváriť ako super len preto, že ponúka jedlo iba pre vyvolených, lebo dobré jedlo by malo byť predsa pre každého...

Mali ste pätnásť rokov, keď ste sa odvážne vybrali do Fun Rádia. Ako hovoríte, dostali ste sa tam „po schodoch“. Ale – prečo práve toto rádio vás zlákalo?  

Lebo v tom čase to bolo najlepšie rádio. Všetci boli ním očarení. Fun Radio vysielalo najskôr lokálne pre Bratislavu a západné Slovensko a ešte si pamätám, ako spočiatku do francúzskeho vysielania nabiehalo slovenské slovo. Bolo to jediné rádio, ktoré sa „dalo počúvať“, a ja som mal pocit, že keď preladím z O3, počujem rovnako aktuálnu zahraničnú hudbu na našom rádiu, pesničky, o ktorých som si myslel, že ich v našom éteri nikdy nebudem počuť. Fun Radio bola teda jediná jasná možnosť, kam sa pôjdem hlásiť o prácu...

Keď vás Oľga Záblacká zaúčala do kumštu moderovania, vraj kolega Arieli povedal, že z vás nikdy moderátor nebude...!

Áno, ale on len komentoval to, čo videl v mojej tvári... To zúfalstvo... Bol som presvedčený, že to nikdy nezvládnem. Bol som redaktor, zháňal som informácie a posúval ich ďalej, ale moderovanie a texty som niekedy tlačil zo seba so slzami v očiach. Chcel som zostať redaktorom, nikdy som sa ako moderátor necítil. Prvýkrát som sa v tejto úlohe objavil až v televízii.

Aké bolo vaše zoznámenie s kamerou?

Úplne prvýkrát som stál pred kamerou v súkromnej televízii Ľuba Beláka, ktorá vysielala pre Bratislavu. Štúdio sa nachádzalo v Rači a tam som v búdke za vinohradom, vykladanej papierovými obalmi z vajíčok, uvádzal denne hodinu-dve videoklipy a naučil som sa základy práce s kamerou. Mal som vtedy sedemnásť-osemnásť. Potom som prešiel do televízie Luna, kde som robil v podstate to isté, len v lepších podmienkach. Neskôr ma oslovila producentka Eva Poldaufová, ktorá pripravovala pre Slovenskú televíziu rôzne relácie, či by som nechcel nastúpiť do novej relácie o varení, lebo vedela, že rád varím. Potrebovali niekoho mladého a neznámeho v kombinácii s niekým veľmi známym. Pošťastilo sa mi tak moderovať reláciu Menu na striedačku s Mariánom Slovákom a Zdenou Studenkovou po celé tri roky. Keď sa teraz pozerám na tieto relácie, vidím mierne vystrašeného mladého človeka, ktorý mal niekedy sto chutí opraviť výpovede hostí, lebo čo-to o varení už vedel. Nebola to však moja úloha. Bol som moderátor a mal som vyzvedať od hostí nuansy varenia. Tváril som sa, že o tom nič neviem, ale pritom som veľmi dobre vedel, o čom rozprávajú. Zase som, podobne ako v detstve, len ticho pozoroval okolie a myslel si svoje...

Potom ste sa istý čas objavovali v relácii Cestuj s nami a tam ste si okrem moderovania vyskúšali aj iné funkcie.

Túto reláciu som robil celých jedenásť mesiacov a za ten čas som precestoval naozaj takmer celú Európu a aj kus Afriky a Ázie. Bola to doteraz moja najzaujímavejšia práca v televízii. Keď si spomeniem, ako som letel s vrtuľníkom nad Cyprom, v Turecku balónom, v Portugalsku sme sa plavili po rieke a na Sahare som dostal črevnú chrípku, je mi jasné, že niečo podobné obyčajný smrteľník nemôže za desať mesiacov zažiť... Písal som scenáre, moderoval a aj režíroval túto reláciu. Pre mňa to bola skutočne úžasná škola, lebo som sa naučil strih, takže dnes už viem, čo mám robiť, keď ma snímajú dve kamery – myslím pritom na prácu strihača...V tom období som fungoval ako stroj. Dva týždne som trávil so štábom na cestách a po návrate ma čakali ďalšie dva týždne nonstop pobytu v strižni. Pritom som si ešte „odskakoval“ vysielať do rádia. A práve vtedy, počas tých nočných pobytov v strižni, som nabral skúsenosti, ktoré som neskôr využíval ako hudobný dramaturg.

Vaša televízna kariéra sa začínala sľubne. Málokto sa hneď zo začiatku môže pochváliť, že dostal takúto príležitosť...

... ale ani ma nikto z týchto relácií nepoznal, keď som sa objavil v Superstar... Menu aj Cestuj s nami mali síce na tie časy slušnú sledovanosť, ale žiadne promo, a mne sa naozaj nikdy nestalo, že by ma „v civile“ niekto spoznal...

Nechceli by ste sa k podobnému typu relácie vrátiť?

Veľmi rád, len sa bojím, že dnes by to už bolo postavené na tom, že to moderujem práve ja. V poslednom čase mám pocit, že každý odo mňa čaká, že budem stále usmiaty a že minimálne niečo zatancujem... V každom prípade dokumenty by ma veľmi bavili. Taká cestovateľská gastronómia, to by bolo ono. Chodil by som navštevovať rodiny v niektorých krajinách a predstavoval by som divákom, ako žije napríklad mladá turecká rodina, čo si varia, kam chodia von. Nešlo by o reality show, ale o naozajstnú realitu. Keď som v cudzine, viac ako kúpiť si tričko do nejakého nákupného centra, ktoré môžem dostať aj doma za rohom, ma baví ísť sadnúť si do baru, kam chodia len domáci, nasiaknuť tamojšou atmosférou a porozprávať sa napríklad s barmanom. Lebo barmani sú veľmi dobrý zdroj informácií. Človek sa hneď dozvie, čo sa v meste deje zaujímavé. Keď som niekde sám, vždy si radšej sadnem k baru ako k stolu... 

Vráťme sa ešte k práci. S príchodom Superstar ste sa zo dňa na deň stali známou osobnosťou. Museli ste si kúpiť čierne okuliare, aby ste si zachovali inkognito?

Ani nie... Ale Superstar som vďačný, že mi zmenila život. Nemyslím tým popularitu, lebo tá trvá vždy len chvíľu a vnútorne nie som vôbec stavaný na „showbizový“ život. Treba však povedať, že prvá Superstar mala ohromný úspech, všade nás spoznávali a ľudia si odo mňa pýtali autogramy. Nevedel som to stráviť, lebo keby som vynašiel liek proti nejakej chorobe, tak mi je jasné, že ma budú ľudia uctievať. Ja som však zatiaľ iba odrecitoval niekoľko viet na nejakej show, ktorá síce mala veľkú sledovanosť, ale stále sa mi to zdalo príliš málo na to, aby bolo veľa kriku pre nič... No klamal by som, keby som povedal, že mi nie je príjemné, keď ma ľudia majú radi... Po Superstar som si však veľmi rýchlo uvedomil, že potrebujem vypadnúť. Už trinásť rokov som pracoval v rádiu, ale nebol som verejnosti na očiach. Bola to televízia, ktorá mi vzala súkromie. A keďže som si mohol dovoliť na dva mesiace zdvihnúť kotvy a spojiť svoj pobyt v zahraničí aj s nejakým vzdelávaním, prišlo mi to vhod. Vždy mi bolo trochu ľúto, že som pre rádio nestihol vysokú školu a teraz som mal šancu konečne si doplniť vzdelanie a zbaviť sa stereotypu, akým som žil zo dňa na deň. Učinil som rozhodnutie – po rokoch som odišiel z rádia, vystriedal som prostredie a ľudí, vyhol som sa možným výčitkám typu, že som sa zmenil, odkedy som sa objavil na obrazovke, a rozhodol som sa pre samovzdelávanie. A – chcel som aj cestovať. Vďaka Superstar som dospel k tejto vážnej zmene vo svojom živote, a keď sa tak stalo, prišiel som na to, že rádio pre mňa nebolo až také dôležité, ako som si dovtedy myslel. Keď som sa chcel vrátiť po Superstar do starých rádiových koľají, už sa hrala iná hudba a ja som zrazu nebol v obraze. Akoby ma niečo predbehlo a už som nevedel naskočiť na ten vlak. Pocítil som to na vlastnej koži a aj moje okolie mi to dalo najavo, až ma to zamrzelo... Nakoniec som s týmto rozhodnutím spokojný, lebo odvtedy si žijem svoj vlastný život, mám veľa nových zážitkov a uvedomil som si, že sa dá žiť aj ináč, ako tráviť dni za počítačom v rádiu.

Darovali ste si slobodu...

Určite áno. A oddýchol som si, celkom som sa reštartoval, a keď som sa po lete vrátil, nikto nechápal, že sa teším na ďalšiu Superstar. Veľmi sa mi takýto bohémsky spôsob života zapáčil – pár mesiacov robiť a potom pár mesiacov oddychovať a venovať sa niečomu úplne inému. Mne nerobí problém sústrediť sa a pracovať veľa, ale potom rád „vypustím pneumatiku“ a začnem dýchať. A to sa mi odvtedy, odkedy je Superstar, darí. Práve takýto život je pre mňa ideálny.

Dostali ste krídla, máte pocit slobody ľudskej aj finančnej a môžete realizovať svoje sny. Ale prečo sa venujete práve gréčtine?

Inú možnosť som vtedy akosi nemal. Ako som spomínal, v priebehu dvoch-troch týždňov som sa rozhodol, že chcem ísť von, len som nevedel kam. Pôvodne som myslel na štúdium španielčiny – páči sa mi ten jazyk, v pláne som mal aj francúzštinu, ale na to by bolo jedno leto krátke, takže nakoniec z toho víťazne vyšlo Grécko. Už dlho som tam nebol. Moja dobrá kamarátka sa už dávnejšie vydala za Gréka, a keď som ju bol navštíviť, zistil som, že mám ten národ rád. Páči sa mi, ako si tí Gréci len tak „vysedkávajú“ v kaviarňach, nikam sa neponáhľajú a žijú bez stresu... Tak sa stalo, že táto kamarátka mi doniesla brožúru na jazykový kurz na súkromnú Helénsko-americkú univerzitu, ktorá organizovala denný kurz gréčtiny pre cudzincov. Súhlasil som, aj tak som nemal nič lepšie na pláne. Vtedy som ešte netušil, čo znamenajú Atény v auguste... Bola to náhoda, ale tento spôsob trávenia voľného času sa mi tak zapáčil, že keď som sa vrátil, začal som brať hodiny od učiteľa gréčtiny Sotirisa, ktorý je rodený Grék, ale žije na Slovensku. Na druhý rok som úspešne zložil prijímačky na školu Kapodistrian a zobrali ma. Znovu som sa ocitol v Aténach a sedem týždňov som strávil štúdiom gréčtiny. A opäť som sa stretol so starými známymi a našiel som si aj nových kamarátov z Nemecka, Francúzska, Španielska, Chorvátska, Srbska i Británie.

Máte v Aténach svoje obľúbené miesta?

Veľmi sa mi páči prístav Pyreas. Každý sa mi čuduje, čo ma na ňom tak priťahuje, ale možno je to preto, lebo doma takéto prístavy nemáme... Páči sa mi celá atmosféra prístavu a jeho okolie, krčmičky, krásne domy na okolitých kopcoch. Vedel by som si tam predstaviť vlastniť nejakú vilku, akurát ma známi varovali, že to nie je najlacnejšia lokalita... A takisto mi je veľmi blízka Akropola, vrch Likavitus a archeologická pamiatka Sunio. Tam dokážem sedieť na útesoch aj pol dňa.

Neviete, prečo je na Akropole toľko psov? Každú historickú pamiatku v Aténach stráži aspoň jeden pes...

Psy sa v Aténach premnožili. Ja som však v poslednom čase presedlal na mačky. A tých je tam tiež veľa. Ale psy sú v Grécku azda najlenivejšie na svete. Hocikde, aj uprostred križovatky, si ľahnú a nič ich neruší. Ako psy, tak aj mačky žijú v skupinách. Raz ku mne prišla jedna mačka, za ňou druhá a zrazu som ich mal okolo seba asi desať. Všetky som ich vyhladkával, ony sa nechali, boli veľmi prítulné. A zrazu jedna z nich, ktorá pripomínala skôr kefu na fľaše, začala prskať a skákať – uvidela totiž iného kocúra. Mne sa zdalo, že ma bráni pred tým prišelcom, ale zle som si myslel – ona len bránila svoje teritórium. Bola to kráľovná ulice, mala svojich poddaných a vládla im.

A čo ostrovy – ktorý z nich ste si zamilovali? Sú ľudia na ostrovoch iní ako vo vnútrozemí?

Zatiaľ som bol len na niektorých ostrovoch. Na Kréte, Santorini, Parose, Chiose, dvakrát na Lesbose – tam výborne varia... Ťažko povedať, či existuje rozdiel medzi vnútrozemskými Grékmi a ostrovanmi. Ľudia, ktorí sa presťahujú z ostrovov do mesta, budú v tomto prostredí asi iní a takisto ľudia z mesta sa správajú na ostrove ináč ako v meste.

Asi to more vplýva na ľudí svojím čarovným, uvoľňujúcim spôsobom...

No, podobne vplýva aj na mňa... Som presvedčený o tom, že keby sme mali more, sme celkom iný národ. Neboli by sme historicky tak oklieštení, ináč by sme vnímali svet okolo seba a neboli by sme zbytočne takí lokálpatrioti. Myslím si, že najviac sa bije za svoju národnú hrdosť do hrude človek, ktorý nehovorí žiadnym cudzím jazykom a prešiel ledva hranice svojho mesta. Keď niekoho takého stretnem, mám sto chutí vziať ho a vysadiť niekde ďaleko, nech sa pozrie, že na svete žijú aj iní ľudia, ktorí inak vyzerajú, inak rozprávajú a možno nie sú až takí pyšní na to, kto sú.

Gréci však majú byť na čo pyšní...

Oni aj sú. Niekedy až veľmi. Film Moja tučná grécka svadba je geniálnym obrazom typických Grékov. Stalo sa mi napríklad, že som nevedel nájsť nejaké grécke slovo a ani za svet mi nezišlo na um ani po anglicky. Tak som ho povedal po slovensky a snažil som sa ho opísať. Nakoniec sme zistili, že to slovenské slovo je podobné ako grécke. Je to pochopiteľné, lebo písmo k nám doniesli solúnski bratia. Ale keby aj to slovo nepochádzalo z gréčtiny, Gréci sú schopní vás donekonečna presviedčať, že všetko má svoj prapôvod na Peloponézskom polostrove... Niekedy to až preháňajú a rovnako ako v tom filme nastávajú komické situácie. Niekedy ma to vytáča a poviem im, že sa chvália vecami, ktoré vznikli pred tritisíc rokmi, akoby odvtedy nikto nič nové nevymyslel...

Pomaly sa dostávame k vašej obľúbenej aktivite – vareniu. Predpokladám, že v Grécku, krajine, kde je zelenina na každodennom jedálnom lístku, ste sa museli cítiť ako ryba vo vode, keďže ste vegetarián. Boli ste ním odjakživa alebo ste sa k vegetariánstvu dopracovali?
Som vegetariánom už štrnásť rokov. Jednoducho som zo dňa na deň prestal jesť mäso. Môj otec tvrdil, že to dlho nevydržím a zase sa k mäsu vrátim, ale nestalo sa tak. Mäso mi odvtedy nechýba. Stáva sa mi, že niekedy mám chuť vypiť viac mlieka alebo zjesť viac vajec, ale deficit mäsa som nepocítil.

Myslíte, že keby vaša partnerka jedla mäso, tiež by ste ho začali jesť?

Určite nie... Nemám problém s mäsom, v najhoršom by som ho pre niekoho aj pripravil, hoci sa mi naozaj hnusí hrabať sa v tých šľachách. A myslím si, že keď spálime človeka, musí „voňať“ rovnako ako pečené prasa... Je to určite morbídne, čo hovorím, ale viem si predstaviť, že je to tak. Ľudia boli kedysi určite vegetariáni... Ryby mám, naopak, veľmi rád, ale keď dostanem na tanier rybu aj s hlavou, nemôžem ju jesť – vidím to oko, hlavu...

Čo ste sa v Grécku z tých výborných zeleninových jedál naučili variť a čo si kuchtíte aj doma, keď si chcete pripomenúť túto krajinu?

Naposledy som si robil baklažánový šalát, po grécky sa to volá melidzano salata. Baklažán celý v šupke upečieme úplne do mäkka, ošúpeme ho, vidličkou rozhabarkujeme, pridáme sézamovú omáčku, bazalku, cesnak, podľa chuti olivový olej, osolíme, okoreníme a natrieme na pekne opražený toastík. Je to výborná vec. Alebo taká fazuľa, ktorú Gréci milujú. Veľkú fazuľu uvaríme, prelejeme paradajkovou omáčkou, pridáme olej... Veľmi rád si robím aj syrové koláčiky zvané tiropites – tiri je syr a pita koláč. Používa sa naň obyčajné lístkové cesto (pozor, je to jedlo, z ktorého sa priberá!), do ktorého pridáme pikantnú plnku z fety. Vlastne na plnku môžeme použiť čokoľvek – ja často experimentujem aj s fazuľovými strukmi – naplnené cesto prekryjeme a upečieme... Alebo tzatziky...

A propo, tzatziky. Dá sa u nás napodobniť grécky smotanový jogurt, ktorý používajú Gréci na tzatziky?

Dá. Prišiel som na to. Treba natrafiť na kvalitný smotanový jogurt – keď doň zaboríte lyžičku, zostane v ňom diera. Nemôžem povedať meno výrobcu, ale existuje, musíte hľadať. Vezmem dve veľké balenia tohto jogurtu, pridám dve veľké nakrájané a vyžmýkané uhorky, kôpor, olivový olej a veľmi veľa cesnaku – potom ma je cítiť dva dni, ale bez cesnaku tzatziky nie sú tzatziky...

Kde ste sa okrem Grécka cítili dobre?

Páčilo sa mi v Portugalsku. Ale aj v Nemecku, v Berlíne. Cítim tam zvláštne fluidum. Zdá sa mi, ako keby som sa prechádzal po bývalom Československu, ktoré sa adaptovalo do inej doby. Šiel som nadzemným metrom a zrazu som mal pocit, že tam patrím. Pozeral som sa na ľudí okolo seba a cítil som, že som súčasťou toho davu. To isté sa mi prihodilo v Aténach a aj v Porte. Pokojne by som na týchto miestach dokázal stráviť istý čas svojho života. Naopak, neviem prísť na chuť Francúzsku. Krajina je pekná, jedlo výborné, ale ja tých Francúzov nemusím. Oni sa majú totiž strašne radi... Ale riviéra je nádherná, rovnako sa mi veľmi páčilo v Bretónsku – zdalo sa mi, že som v rozprávke. Všetko tam bolo iné. Obloha akoby sa dotýkala zeme, pláže boli divoké, mal som pocit, že mám halucinácie...

Ochutnali ste aj typické francúzske špeciality – slimáky a žaby?

Nie, tieto kulinárske extravagancie som si odpustil, ale zato milujem všetko z mora, okrem mušlí – pripadajú mi veľmi neestetické. Ale na druhej strane chobotnica je veľká dobrota.

Mušle sú veľké afrodiziakum... No vlastne aj baklažán...

No vidíte... (smiech). Ale chobotnicu zjem na všetky spôsoby. Na ostrovoch ich pripravujú čerstvé na grile. Na Lesbose je známa špecialita chobotnica Kyklop. Chápadlá sa dusia v paradajkovej omáčke, ktorá je neskutočne pikantná, ale neviete sa jej dojesť. Jedlo sa podáva horúce, donesú ho v obyčajnej keramickej miske priamo z pece a v strede tróni čerstvé vajíčko, ktoré musíte okamžite rozmiešať, aby sa hneď stratilo v tej horúcej omáčke – preto sa táto špecialita volá Kyklop, podľa toho gréckeho obra s jedným okom. Je to úžasné... A na záver sa nesmiete hanbiť vytrieť šťavu z misky bielym chlebíkom...

A čo k tomu na zapitie?

Víno alebo úzo. Úzo sa pije vždy k jedlu. Keď si objednáte mezedes – viac malých jedál naraz, vždy si musíte dať aj niekoľko pohárikov úza alebo vína. Ja mám rád jedno aj druhé, ale keď mám na stole veľa jedla, musím ho preliať niekoľkými pohárikmi úza, lebo ináč by som nedokázal všetko zjesť. Úzo je skutočný aperitív...

Keď vás tak počúvam, mám pocit, že pomaly spejete k tomu, aby ste si otvorili vlastnú reštauráciu – možno nie zajtra ani pozajtra, ale o niekoľko rokov určite... Aké menu by ste v nej ponúkali? A v akom štýle by bola zariadená?

Určite by to nebola taverna s nejakým gýčovým Zorbom na stene... (smiech) Páčia sa mi veci, ktorým hovorím bezpohlavné. Človek nevie, kam ich zaradiť, ale zapadajú do scény. Napríklad v Berlíne sa mi páči jedna stará piváreň, ktorá si už pamätá nejeden žúr a priestor je zariadený v retro štýle akoby komunistického baru. Na stenách sú plagáty s vidinou „krajšieho zajtrajška“, sem-tam nejaká sovietska relikvia, ale nič nepôsobí silene. Celý dojem z pivárne je príjemný a milo vtipný. Rozhodne by som nechcel nič prehnane luxusné, prial by som si, aby tam mohli chodiť hostia neformálne oblečení, ale bontón by bol súčasťou nálady podniku. Aby to bola taká „drinkáreň“, kam prídu ľudia na pohárik-dva, kde sa môžu porozprávať, také intímne miesto na stretnutie s dobrou hudbou – na to si veľmi potrpím. Určite by tam nesmelo hrať žiadne rádio, nebol by tam ani televízor, len CD player. Jedlo by bolo fúziou všetkého možného – záležalo by na fantázii šéfkuchára, ale určite by išlo o zdravé, chutné a bezmäsité recepty. Napríklad taká zapečená plnená paradajka. To je jedlo, ktoré najlepšie chutí studené v lete – vydlabané paradajky naplníme zmesou z ryže, paradajkovej dužiny, bazalky a cibuľky, podlejeme pretlakom a olivovým olejom a zapečieme v rúre... Bola by to aj cesta, ako presvedčiť ľudí, ktorí si myslia, že bez mäsa by sa nenajedli, že sa mýlia. A že aj bez prílohy – hranolčekov a ryže sa dá výborne najesť a už vôbec ich netreba kombinovať v pomere 1 : 1. Mám totiž ešte stále zlú skúsenosť – a preto sa tak málo stravujem v reštauráciách – na otázku, čo ponúkajú bezmäsité, väčšinou znie odpoveď: zapekanú brokolicu a vyprážaný syr... Zo svetových kuchýň mám rád aj čínsku, lebo milujem ryžu a dokážem ju jesť hoci aj celý deň a na akýkoľvek spôsob.

Keď sme pri tej Číne, východ vás neláka?

Som samostatný cestujúci a do Ázie by som sa už musel vybrať s niekým, čo by možno mohlo predznamenať problém... A nie som až taký dobrodruh, že by som chodil s batohom. Pred desiatimi rokmi možno áno, ale už sa na to cítim „starý“, mám problémy s krížami a nemôžem spať len tak niekde pod širákom, lebo by som sa ráno nepohol...

Plánujete aj toto leto nejaký trip?

Určite by som chcel ísť aspoň na dva týždne do Grécka a mám v pláne vyskúšať Chorvátsko.

Spomínali ste, že vďaka kurzu gréčtiny ste si našli veľa kamarátov. Čo je podľa vás dôležité na to, aby priateľstvo vydržalo dlhšie ako jednu sezónu?

Neviem. Ťažko sa mi hovorí o dobrom priateľstve, keď neviem, čo je základom dobrého vzťahu. Vlastne ani neviem zadefinovať, aký vzťah by bol pre mňa ideálny. A nemám ani vyselektované pravidlá, podľa ktorých si vyberám ľudí za priateľov či partnerov.

Asi by tam mala byť nejaká sympatia.

Rozhodne... Málokedy som si rozumel s mladšími ľuďmi. Odmalička som vyrastal medzi staršími súrodencami, takisto v rádiu som bol najmladší a vo vzťahoch s ostatnými som sa pohyboval vždy s rozdielom takmer jednej generácie. Dnes mám skoro tridsať rokov a najlepšie si rozumiem s ľuďmi, ktorí majú o niekoľko rokov viac ako ja. Na druhej strane, keď počúvam dvadsaťročných, ich problémy sa mi zdajú veľmi vzdialené.

O čom ide reč v kruhu priateľov?

Väčšinou o hudbe, filme, knihách... Mám rád temné veci, horory, psychologické trilery, kde treba rozmýšľať, a tiež príbehy zo súdnej siene. Za najlepšiu vec, ktorú som videl na obrazovke, považujem seriál Heroes. Je to seriál o ľuďoch s nadpozemskými schopnosťami, ktorí o nich nevedia. Z herečiek milujem Cameron Diaz a jej filmy. Podľa mňa je stelesnením americkej blondínky, ale je to len jej imidž, ktorý výborne hrá – som presvedčený, že v podstate je celkom iná. Z posledných filmov, ktoré ma dostali, bol film Životy tých druhých. Pozrel som si ho trikrát, a keby nebol dostal Oscara, už by som neveril na žiadnu Akadémiu... A veľmi sa mi páčil aj Babel. Pri pozeraní tohto filmu som si uvedomil, že mojím snom je vyberať hudbu k podobnému typu filmu. Lebo práve v tomto filme bola excelentne spojená hudba s dejom – išlo o dvojhodinový videoklip plný emócií. Jednoduchý, krásny a pritom citlivý. Aj keď bola hudba miestami agresívna, bola citlivá. A hudba musí byť citlivá...

Keď sme už pri tej hudbe, pochváľte sa, čo ste na tomto poli naposledy skúsili?

Robil som hudobného dramaturga pre medzinárodný projekt Shakespeare: Sen noci svätojánskej. Bola to doteraz moja najväčšia výzva. Išlo o novú, modernejšiu podobu klasiky, kde sa dej z lesa prenáša do nočného klubu. Všetky postavy hovoria rečou Shakespeara, ale každý herec rozpráva vo svojom rodnom jazyku. A tak v jednom predstavení zaznieva čeština, slovenčina, maďarčina, angličtina aj poľština. Úlohu univerzálneho prostriedku pre komunikáciu tu zohráva práve hudba a v réžii Roberta Csontosa dotvára prostredie samotného klubu... Toto predstavenie sa bude hrať na Slovensku opäť na jeseň. 

Aký vzťah máte k Shakespearovi?

Priznám sa, že doteraz som ho poznal len veľmi zbežne. Svojím spôsobom som vlastne „nevzdelanec“, lebo som skončil základnú školu a potom hotelovú akadémiu, takže ma všeobecné vzdelanie obišlo. Mám však celý život čo robiť, aby som si ho doplnil. Pracujem na sebe neustále, lebo si myslím, že človek by sa ani po skončení istého levelu vzdelania nemal prestať učiť nové veci... Pokiaľ ide o Shakespeara, prečítal som si Sen noci svätojánskej v angličtine aj v češtine. Je to na pohľad jednoduchá situačná komédia o láske, hra, ktorá bude zaujímavá a adaptovateľná ešte aj pre ďalšie generácie. V každom prípade ma tento projekt nadchol. Robiť hudobnú dramaturgiu je jedným z mojich hobby, ktoré ma baví, a celkom najradšej by som vyberal hudbu pre film. Žiaľ, to by ma neuživilo...

Jedného dňa ste sa objavili v kampani Avonu v boji proti rakovine prsníka. Necítili ste sa tam trochu stratený medzi toľkými krásnymi ženami?

Nie, všetky sú veľmi príjemné dámy. Hlavne Ada Straková, Alena Heribanová, Nora Beňačková, to sú „baby do pohody“. Keď som s nimi, mám pocit, že som stále na žúre. Vždy, keď sa stretneme, vládne veľmi príjemná atmosféra, a najmä v tejto kampani ide o dobrú vec, tak som ani chvíľu neváhal...  

Ste populárna osobnosť. Ako sa vám darí žiť normálnym životom?

Čo znamená normálnym životom?

Nebyť napríklad denne na titulke bulvárneho denníka.

Asi nespĺňam predpoklady. Nie som blondína, nie som zvlášť pekný ani atypický a nemám prácu, ktorá by bola serióznejšia než showbiznis. Nie som pre bulvár zaujímavý a to ma veľmi teší. Nestriedam baby ani autá, nevyhadzujem si extrémne z kopýtka a kto by ma už len odfotil s plným košíkom zeleniny v supermarkete? Som spokojný s týmto stavom – môžem sa pozrieť sám sebe do očí a bulvár tiež nemusí riešiť, čo by mal o mne písať.

Tým, že si chránite súkromie, však môžete poskytnúť podnet na rôzne špekulácie o vašej osobe...

Tie špekulácie trvajú už dva roky. Nemienim však vyvracať fámy o tom, že nie som homosexuál, tým, že sa ožením...

No niektorí sa aj oženia a potom to zle dopadne...

To je už iný príbeh a problém tých ľudí... (smiech)

A doma vás mamička nenabáda, že by ste sa už mali oženiť, veď čo nevidieť tridsiatka na krku?

Keď som mal asi desať rokov, chcel som si zobrať za ženu svoju sesternicu. Táto správa vyvolala v rodine mierny rozruch... A keď mnou riadne švihala puberta, vyhlásil som, že moji rodičia mi na svadbu nepôjdu, ožením sa v rifliach a v tričku a potom pôjdeme s mojou manželkou na pizzu a rodine to len oznámime. Takže mama vždy spozornie, keď spomeniem, že som bol na pizzi...

Klasická svadba, to asi nebude nič pre vás?

Nie, svadby nemám rád a takisto na ne nerád chodím. Možno raz zmením názor, netvrdím, že nie. Rozhodne sa však nevidím ako ženích pred oltárom... Páčia sa mi páry, ktoré žijú „na divoko“ a sú v pohode. Momentálne túto oblasť svojho života neriešim, ale do budúcnosti nič nevylučujem. Keď do roka stretnem osobu s opačným názorom, môže sa stať všeličo, veď čo to s tým človek narobí, keď je zamilovaný. Aj v mojom prípade platí:
nikdy nehovor nikdy...

  Mám rád umelcov, ktorí nekážu, ale kladú otázky

Trinásty rok pracuje v rádiu, tri roky varil v STV, miluje cestovanie... a v súčasnosti sprevádza divákov verejnoprávnej Jednotky pri hľadaní SuperStar – Martin „Pyco“ Rausch.

Dva roky si v SuperStar - to je množstvo skúseností, medializácie, fanyniek, popularity, ale aj neprajníkov a strata súkromia. Čo z toho, čo ti táto spevácka súťaž priniesla si najviac ceníš a čo by si naopak radšej vynechal? Ľudia už poznajú tvoju tvár – bolo to pre teba niekedy výhodou alebo nevýhodou?
Najviac si cením profesionálne skúsenosti a schopnosť zvládnuť dvojhodinový priamy prenos bez toho, aby ma to zvalcovalo. Spolupráca s Adelou, Peťom Nunézom a celým štábom ma naučila viac ako som si mohol myslieť a som za to všetkým veľmi vďačný. Niektorí noví kolegovia mi po dvoch rokoch tak prirástli k srdcu, že si ani nepripúšťam možnosť, že naša ďalšia spolupráca je možná len teoreticky. Chcel som cestovať a netajím sa tým, že podpis zmluvy na moderovanie Superstar som už vtedy vnímal aj ako istý finančný zdroj, ktorý som chcel do cestovania investovať a s tým sú spojené zážitky a skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie. V súkromí som introvert, takže stratiť možnosť pohybu inkognito som neuvítal, ale nesťažujem sa. Ak Vás ľudia spoznajú, neraz idú veci ľahšie a možno sa na seba aj viac usmievame, čo je na Slovensku vždy zmenou k lepšiemu. S odstupom času to všetko hodnotím iba pozitívne.

Ak by si mohol porovnať prvý a druhý ročník SuperStar – v čom vidíš najväčší rozdiel?
Cítim sa akosi viac nad vecou v tom zmysle, že to prežívam profesionálnejšie. Moderovanie mi je omnoho príjemnejšie, myslím že aj v rámci prevedenia sme moderátorsky či stajlingovo odvážnejší. Podľa mňa sú speváci dvojky zdatnejší, len globálne sa javia menej vyprofilovaní v porovnaní s „jednotkármi“. A v zákulisí je rovnaký štáb. Poznáme sa dobre, vďaka tomu sa pre mňa sa práca stala viac zábavou. Viem byť kreatívnejší, len ak získam istú formu zdravého stereotypu a zázemia, keď vecí začnú fungovať.

Kruh finalistov sa rýchlo zužuje – máš svojho favorita? Sníval si niekedy o tom, že by si sa stal spevákom alebo hudobníkom?
 Favoritov mám vždy podľa aktuálnej situácie, ale nikdy to nekomentujem. Som moderátor a tento fakt vnímam ako povinnosť, nekomentovať súťažiacich, pretože je to podvedome spájané so zvýhodňovaním. Ak by som si o ktoromkoľvek súťažiacom niečo vymyslel, možno mi to ľudia z vonku uveria skôr ako novinárom, mám k ním bezprostredný prístup. A preto nekomentujem a hovorím len kladné veci. Vyjadrujem sa až po súťaži, vtedy sa však už žiadny novinár na to nepýta. Spievať by som mohol len keby som sa to naučil, prípadne robil hudbu cez počítať ako Daft Punk, to by mi možno aj celkom išlo. Jasné, že by som chcel vedieť spievať. A ako!

Aké mená zo súčasnej hudobnej scény sú pre teba ako hudobného redaktora a moderátora skutočné Super? Čo podľa teba odlišuje SuperStar od iných spevákov, speváčok či skupín? A čo tvoja obľúbená hudobná hviezda?
Ťažká otázka, pretože ak niekoho nespomeniem, bude mi to neskôr ľúto. Mám rád komplexné hudobné osobnosti, ktorých hudbu vnímam ako vyjadrovací prostriedok a to čo hovoria ma zaujíma, dvíha zo stoličky, privádza do eufórie a aj v prípade, ak nesúhlasím, núti ma to zamyslieť sa. Mám rád umelcov, ktorí nekážu a nehlásia, ale kladú otázky, na ktoré mnohokrát možno ani sami nepoznajú odpoveď, skrátka podvedome nútia poslucháča myslieť. Ak to podajú s unikátnou hudbou, či audiovizuálnym spojením akéhosi jedinečná, definujem to ako umenie. O tom ma s každým projektom presviedčajú ľudia z inej planéty: Björk, Radiohead, Muse, Rufus Wainwright. Robia to aj enternejneri s výnimočným darom: Madonna, Prince a nevyčerpateľné hudobné mozgy: Missy Elliot, Chemical Brothers, Daft Punk, Black Eyed Peas. A za posledný rok som najintenzívnejšie počúval: Pink Martini, Arctic Monkeys, Alkistis Protopsalti, Goran Bregovic, Bebe, Prince, Sade, Massive Attack, Tori Amos, Billie Holiday, Björk, The Bright Eyes a tak ďalej. Mojím najaktuálnejším hitom, ktorý počúvam denne je „Valentine“ od The Delays. Slovenské rádia sa mu však úspešne vyhýbajú. Myslím si, že SuperStar je súťaž a o umelcovi, môže a nemusí nič vypovedať. To sa ukáže sa až neskôr. Ja som rád, že sa mi potvrdili moje vlastné odhady. Aj po roku ma stále najviac dokáže vlastnou tvorbou nadchnúť Zdena Predná a Katka Koščová, ktoré mi boli sympatické ako spevácky, tak aj ľudsky.

Hľadanie slovenskej SuperStar je nielen o talentoch ale aj o imidži. Do akej miery si sa musel podriadiť tejto časti súťaže?
 Do tej miery, akú ste videli na obrazovke a so žiadnou z nich som nemal problém. Dokonca pri mnohých kostýmoch či prevlekoch, som bol sám iniciatívny. Vo finálových kolách som osobne bojoval za výsledný styling pre rockové, disco aj pop-idol kolo. Mnohé z retro kúskov boli dokonca z môjho vlastného šatníka. Móde veľmi nerozumiem, ale je mi celkom jasné v čom chcem a nechcem vstúpiť na pódium. Myslím, že imidž je v rámci mediálnej prezentácie dôležitý, tak ako celkové pôsobenie človeka. Môže pomôcť aj uškodiť.

Vizáž pre účastníkov SuperStar, jej moderátorov i porotu zabezpečuje firma Avon. Je nejaký ich produkt, ktorý budeš rád používať aj po skončení súťaže?
A nielen po skončení. Je tomu tak už aj teraz. Prvé čo ma maskérky naučili, je používanie prípravkov proti kruhom pod očami - ani som netušil že to je také jednoduché, stačí použiť Prispôsobivý tekutý korektor Avon Color a výsledok je dokonalý. Pochvaľujem si aj Spevňujúci gél na brucho pre mužov značky For Men. Keď človek cvičí, takéto veci potešia. A takisto telové „maslo“ teda krém s olivovým olejom Planet Spa či šampóny Advance Techniques od Avonu patria medzi prípravky, ktoré budem celkom určite používať aj po skončení súťaže.

Vieš si predstaviť inú partnerku na moderovanie SuperStar ako Adelu? Neuvažovali ste s Adelou o tom, že by ste moderátorský tandem preniesli i do rádia?
Teoreticky si viem predstaviť, že by som moderoval s tým, koho by mi na začiatku predstavili ako kolegyňu. Našťastie to bola Adela. Pôvodne mala po kastingu robiť s Brunom niečo na spôsob magazínu a ja som netušil kto bude robiť so mnou. V rádiu sme spolu nikdy nemoderovali. Je to tým, že Adela robí v hlavnom vysielacom čase bloky, ktoré sú zamerané na širokú vrstvu poslucháčov. Ja som sa vždy venoval iba hudobne orientovaným reláciám, vysielaným vo večerných hodinách. Z pozície rádiového trhu som teda menej použiteľný, vysielam pre menšinu, ktorá čaká čo najnovšiu a len hudobnú informáciu. Aj preto budem už čoskoro rok bez vysielania, ale iná práca či relácie v rádiu ma naozaj nelákajú. Lepšie sa mi v dobrom spomína na staré časy, ako zúfalo lamentuje nad prácou, ktorá by ma nenapĺňala.

Napriek dlhým rokom vo Fun rádiu ti celoslovenskú popularitu priniesla až SuperStar. Neplánuješ vymeniť rozhlasový éter za televíznu obrazovku?
 Veď to som už urobil. Celý čas som sa bránil tomu, aby som v rádiu vysielal v primetime, teda počas dňa. V telke sa to stalo. A napriek tomu, že v rádiu už prakticky vôbec nevysielam, mám ho stále radšej ako televíziu. Večerný, či nočný program, ktorý je o hudbe - v tom vidím svoju budúcnosť. Nie však s podmienkou, že musím potom tri dni pred niektorým nadriadeným obhajovať svoj hudobný výber a dramaturgiu.

Je o tebe známe, že ako absolvent hotelovej akadémie výborne varíš a že neješ mäso. Varil si dokonca aj v programe STV menu. Je možné, že sa v budúcnosti dočkáme aj tvojej vlastnej reštaurácie?
To je skôr otázka peňazí a podnikateľských zámerov. Zatiaľ neviem, teoreticky áno. Možno by som varil aj pred kamerou.


 





Martin "Pyco" Rausch: Sláva mi prekáža

Tvrdí, že SuperStar nie je falošnou hrou a ak je umelinou, tak len takou, akou sú aj televízne noviny. Moderátor Martin "Pyco" Rausch. 

V pätnástich ste sa rozhodli, že pôjdete robiť do rádia. Musí byť človek exhibicionista, aby si na to trúfol v takom veku?

Exhibicionizmus bolo asi to posledné, čo som v tom čase v sebe mal, dokonca som ani netúžil robiť moderátora a v podstate dodnes to považujem za akýsi omyl. Mal som však šťastie, že v období mojich dvanástich rokov prišla revolúcia a pubertálny život sa mi začal už v takzvanej slobodnej krajine, čo ma istým spôsobom nasmerovalo k rádiu. Rástol som v Petržalke, z okien som videl na Rakúsko, ktoré bolo bližšie ako centrum Bratislavy, počúval som rakúske rádiá a pozeral rakúske televízie...

To ste si ale zrejme neuvedomovali, že ide o iný svet.

Nechápal som také veci, že keď šiel brat hrať futbal do západného Nemecka, tak potreboval papiere. Priniesol mi odtiaľ plechovku Coca-Coly a z toho som bol úplne paf. Na skrini som ju mal ďalších päť rokov. Nerozumel som, prečo môžem na ORF sledovať reláciu Wurlitzer, ktorá šla hneď po rozprávke Tom a Jerry. (smiech) Na pódiu tam skákala Madonna, Michael Jackson, do štúdia volali ľudia a pýtali si konkrétne klipy. U nás nič také nebolo. Čiže rozdiely som vnímal najmä v hudbe, pretože naši rodičia mali štyri deti, nechceli riskovať, a tak pred nami o politike radšej nehovorili. Vedel som len, že na ORF sú lepšie rozprávky aj klipy ako u nás. Politické rozdiely som ako dieťa nevnímal.  

Kedy vám bolo jasné, že hotelovou akadémiou, ktorú ste vyštudovali, sa živiť nebudete?   

Dodnes nevylučujem, že sa raz budem musieť k vareniu vrátiť. Pri prvom mojom moderátorskom kolapse sa zistí, že na to nemám, opadne o mňa záujem a budem sa musieť vrátiť tam, odkiaľ som prišiel. Pritom moderovanie v televízii považujem za slušné živobytie na to, že nemám ani vysokú školu. Preto si ho veľmi cením. Najmä fakt, že si svoj život organizujem sám. Ale jedného dňa to nemusí vyjsť a viem si predstaviť, že tu nebudem s vami sedieť, ale vás trebárs obsluhovať.

Nie je to skôr akási póza, ktorú si ako jeden z najžiadanejších moderátorov môžete dovoliť?

Ja viem, že to tak znie a počuť to od iného, tiež to považujem za pózu. Ale jednoducho to tak cítim. Taká Adela mi pripadá na moderátorku ďaleko fundovanejšia, ja som skôr jej sprievodca. Ona je skvelá, ja ani nie som príliš zhovorčivý, čo v tejto brandži nie je plusom.

Video: Pyco vysvetľuje, v čom je tretia séria SuperStar iná:

Kamera: Karol Sudor

Sám seba teda vnímate iba ako Banášovej doplnok?

To by som netvrdil. Ale pravdou je, že v rádiu som s ňou nikdy nemoderoval, pričom ona je najviac sama sebou práve v rádiu. V televízii z týchto koľají obaja vybočujeme, pretože v projektoch typu Superstar sa nedá príliš vykecávať, rozpitvávať téma, proste nemôžeme byť sami sebou. Je to dané tým, s kým tam hovoríme, prísnymi časovými limitmi a podobne. Televízia nie je naším moderátorským ja. V rádiu sme boli každý iný, pričom bolo jasné, že ja som skôr redaktor, ktorý pripravuje materiály, a Adela moderátorka.

Sláva mi prekáža

Mnoho ľudí sa zhoduje, že ste k sebe ako dvojica zapadli. Vďaka čomu?

Vďaka STV. (smiech) Ťažko povedať. Ona je úplne iná ako ja, ale zároveň sme si v niektorých veciach strašne podobní. Možno je to tým, že sme narodení tri roky a tri dni po sebe. Nechcem hovoriť za ňu, ale myslím, že tak ako ja, aj ona o sebe veľmi pochybuje. V zákulisí si teda musíme občas dohovárať, že „nebolo to až také zlé". Okrem toho k nej mám strašný rešpekt a ona ku mne tiež. Dôležité je, že to nie je o pretekaní sa, kto z nás je lepší. Nie je nič horšie, ako keď sa chce niekto v dvojici pretekať a niečo dokazovať tomu druhému. Ak by sme sa nemali radi, bolo by to cítiť.

Nikdy ste teda ani podvedome necítili, že jeden sa snaží fungovať na úkor druhého?

Absolútne nie. Klamal by som, ak by som tvrdil niečo také.

Moderovali ste relácie o varení, neskôr o cestovaní. Popularita však prišla až so Superstar. Čo to s vami urobilo? Slávnym sa často točí hlava a zmenia sa na nepoznanie.

Pravdou je, že pri tých prvých reláciách ma nikde nikto a nikdy nespoznal. Superstar to síce zmenila, ale tá sláva je na Slovensku taká relatívna vec... čo ja viem... Asi to bude znieť ako veľké klišé, ale ja si to naozaj myslím. Vedel som, že ak dostanem šancu to moderovať, zmení sa mi budúcnosť, lebo za päť mesiacov zarobím toľko, čo v rádiu za rok a pol. Bolo mi tiež jasné, že v takom prípade nebudem uväznený v rádiu, čo mi vyhovovalo, pretože som sa v ňom už prosto nevidel. Dnes v ňom neviem existovať, lebo mi vnútorne nič nedáva.  

Nebude to skôr tým, že v rádiu by vám dnes chýbala práve tá sláva, ktorú prináša obrazovka?

Zase to bude znieť, že sa tvárim a štylizujem ako zbytočne skromný, ale mne tá sláva skôr prekáža. Nerobí mi dobre, keď tu teraz sedíme, pozerajú na nás ľudia a vidia, kto som, vedia, ako sa volám, čo som robil v pondelok, že som sa rozplakal na obrazovke a podobne. Je to cena, ktorá sa platí za moju prácu, niekomu to možno robí dobre, ale mne nie. To, že ma spoznávajú ľudia na ulici, neznamená, že dostanem ponuku na moderovanie nového programu. Aby som ju dostal, musím dobre odmoderovať ten súčasný.

Popularita na verejnosti predsa zvyšuje šancu na ďalšie exkluzívne ponuky. Nie je skôr podmienkou?

Prečo som potom dostal moderovanie prvej časti Superstar? Veď som bol úplne neznámy. Riskli to s nami a zrazu sa tvrdilo, že sa narodili noví moderátori.

Nemám pocit, že by som musel na sebe nejako pracovať

Ako si vysvetľujete to, že vás označujú za dobrých? 

Toto riešime s Adelou stále. Veď v tomto programe sú vlastne moderátori absolútne nepodstatní, takže nechápeme tie superlatívy, ktorými nás zahŕňajú. Ja nemám pocit, že by sme urobili čosi objavné. Otázkou je, či ja osobne vôbec som dobrý. Ja si to napríklad nemyslím. Podľa mňa som priemer, akurát som mal väčšie šťastie ako iní.

Takže čím to je?

Neviem. To je ako spýtať sa nejakej missky, prečo sa taká narodila. Nemám totiž pocit, že by som na sebe v tomto smere musel nejako pracovať. Proste len prirodzene rozprávame v prostredí, ktoré sa vytvorilo pre danú chvíľu. Režisér už na začiatku pochopil, že keby nám dal akýkoľvek scenár, budeme pôsobiť ďaleko horšie ako akákoľvek iná dvojica.

Čiže vaše vstupy sú len improvizáciou?

Máme dohodnutú základnú osnovu a režisér vsádza na našu prvotnú prirodzenosť, lebo vie, že len vtedy z nás niečo vydoluje. Keby sme sa mali s Adelou naučiť hotové vety alebo nebodaj dialógy, vyznelo by to umelo. Nechávajú to teda na nás a výsledkom je improvizácia. Nacvičené sú len pozície, kde musíme kedy stáť kvôli kamerám. Tie decká, ako nazývame súťažiacich, sú v strašnom strese a samozrejme sa pýtajú, aké im dáme otázky počas živých vstupov, takže im to aspoň naznačíme. Ale presne to nevieme ani sami.

Video: Pyco vysvetľuje, že v Markíze sa mu pracuje lepšie:

Nestáva sa vám podvedome, že chcete vám nesympatického súťažiaceho znemožniť?

Nie, skôr naopak. Svoje sympatie alebo nesympatie nedávam najavo nikomu. Ako moderátor mám totiž dobrú možnosť manipulovať. Ale celá táto súťaž je o hlasovaní divákov a žilo by sa mi dosť zle s vedomím, že niekomu pomôžem alebo ublížim tým, ako ho predstavím v rozhovore. Snažím sa byť čo najneutrálnejší, i keď pochopiteľne - niečo vyznie vtipnejšie, niečo menej... Veľa závisí od reakcií dotyčných. Nikdy ani nikomu nehovorím, že je v súťaži mojím favoritom. Až keď vypadne. (smiech)

Kto bol ten, čo povedal, že Superstar budete s Adelou moderovať vy?

Keď ma zavolali na kasting, v tlači sa hovorilo o minimálne troch iných dvojiciach, takže som to považoval skôr za vtip a myslel som, že sa točí nejaká skrytá kamera. Ako tip ma dal režisérovi Peter Graus z projektu B3 s tým, že nech ma vyskúšajú, i keď s tým budem mať asi problém. Chceli neznáme tváre. Údajne mnou neboli nejako nadšení, režiséra museli presviedčať, že to mám byť ja.

Z Adely najskôr urobili dvojicu s Brunom, mali pracovať v zákulisí a mne hľadali partnerku medzi modelkami. Keď som to s nimi skúšal, hovoril som si, že toto robiť nebudem, a bol som presvedčený, že si zo mňa robia len srandu a už dávno majú moderátorov vybratých. Keby sa to zostrihalo a niečím podfarbilo, bol by to skvelý silvestrovský program.

Team s Haberom som nežral, Rolincová bola bohyňa

Zaujímavé je, že na začiatku ste z vášho moderovania v rádiu neboli nadšení ani vy, ani kolegovia, dokonca vraj tiekli aj slzy. Čo sa zmenilo, že zrazu ste taký verbálne zdatný?

Ten úvod bol hrozný. Ja som moderovať ani nechcel, ale tlačila ma do toho Oľga Záblacká, ktorej som pripravoval materiály. Občas zahlásila, že „Pycko, ja toto neviem prečítať, urob si to sám". Tak som to samopalovou metódou odčítal a ona tvrdila, že to je moja cesta, lebo tomu rozumiem viac ako čomukoľvek inému. Vstupy mi prerušovala otázkami, zrazu som už nebol taký rýchly, nútila ma čítať hudobné správy, ktoré som sám písal. Prebiehalo to tak, že som celé týždne trénoval smerom k stene, aby som si zvykol na vlastný hlas. Potom ma občas hodili do vody, keď mi kázali moderovať koncert na želanie a technik ma deptal komentármi, ako to robím zle, takže som po hodine odchádzal s tým, že toto už v živote nechcem robiť.  

Akú hudbu počúvate?

Dostala ma Rihanna s Umbrellou. Tam to prosto vyšlo, je to matematicky vypočítaný hit, ktorý má refrén v správnej chvíli v správnej chytľavosti a so správnym pazvukom, ktorý si človek zapamätá. K tomu existuje pekný obal, ktorý to predá. Ja mám rád čosi takto komerčné od A po Z, o tom je popmusic.

Preklopil som sa však aj na worldmusic, počúvam rôznu cigánsku balkánsku hudbu... Zaujali ma Bregović, Markovič, páči sa mi Nemec Shantel, ktorý to robí absolútne rádiovo komerčne, znie to ako CD, ktoré si prinesieme z dovolenky, a napriek tomu tam cítim čosi, čo tam má byť. Je to komerčné, ale také chytľavé... Keď počujem jeho Disko Partizani, idú mi ruky hore... proste žúrovací song.

Zaujímalo ma to z dôvodu, či spomeniete aj niekoho z poroty Superstar. Ako hodnotíte ich?

To mám hodnotiť porotu a prežiť do ďalšieho víkendu? (smiech) Paľo Habera bol idolom mojej sestry, kým neprešla na skupinu Bros a podobne. Brat počúval starý Elán a ja som takéto kapely odmietal. Mňa zaujímali superhviezdy typu Jackson a Madonna. Team som teda nežral, i keď som ho vnímal a poznal jeho hity. Viac ma však nezaujímal.

Laco Lučenič?

Keď som vyrastal, až tak veľa svojich vecí nerobil, vnímal som ho skôr ako spoluhráča Mira Žbirku. Najviac som asi registroval vtedy ešte Darinu Rolincovú, tá je odo mňa staršia tuším o štyri roky. Malé spievajúce dievča tu bolo len jedno, navyše s Karlom Gottom, takže som vedel naspamäť všetky jej texty, vedel som, kedy v klipe mykne hlavou... (smiech) Bola to taká bohyňa.

Koktanie je prosto smiešne

V médiách sa rozoberal smiech Paľa Haberu koktajúcemu mladíkovi na kastingu. Bolo to od neho férové?

V tomto sa plne zastávam Paľa. Ani ten chlapec to predsa nebral ako nejakú traumu. Keď tam prišiel, nevedeli sme, že kokce. Keď vidíme koktanie vo filme, tak sa úplne prirodzene smejeme. Za to sa máme hanbiť? Je nám to proste smiešne, lebo obvykle rozprávame plynule. Od toho mladíka to najskôr neznelo ako koktanie... najskôr mu vyšiel z úst trikrát teplý vzduch, nevedeli sme, čo sa deje, a štáb sa, samozrejme, začal smiať. Cez slzy, lebo okamžite pochopil, o čo ide. Koktanie je ako akt jednoducho smiešne, i keď je asi nemiestne smiať sa priamo pred dotyčným.

A Paľo sa mu aj ospravedlnil a vysvetlil, prečo sa smeje. Aj mne je koktanie smiešne, dokonca aj teraz, pritom netvrdím, že je to niečo, za čo sa niekomu treba vysmievať. Navyše sa to stalo v čase, keď sme pracovali dva dni v kuse od rána do večera, a vtedy všetci hľadáme spôsob, ako sa odreagovať, aby nám nešvihlo. Paľo už mal tiež dosť a prosto sa nevedel ustrážiť. Tomu chlapcovi to až tak neublížilo, videl som ho po tom všetkom a bol šťastný, že sa tam dostal. 

Bulvár uvádza, že za moderovanie tretej časti Superstar dostanete milión. Je to pravdivá informácia?

Nie.

Nie je celá súťaž iba falošnou továrňou, produkujúcou umelých spevákov, teda čistá komercia s cieľom zarobiť?

Iste, komerčne je to úspešné pre všetkých zúčastnených. Ale ak si odmyslíte tú továreň okolo, výsledok je v poriadku. A nevnímam to ako falošnú hru, tobôž v dnešnej dobe. Väčšinou to totiž tvrdia tí, ktorí si tú cestu naozaj vyšliapali sami, ale tak to nie je. To je, ako keby ste teraz v rámci na Slovensku populárnej disciplíny „závisť" povedali: Tamten XY je zlodej, lebo si vymyslel dobrý blog, mal na ňom brutálnu návštevnosť, predal ho niekomu za pár miliónov a teraz si žije dobre. A YZ, ktorý najskôr nasadil a potom okopával zemiaky, urobil z nich pyré a predáva ho po desiatich rokoch od nápadu, je v poriadku, lebo sa živí poctivo.

Ide teda o to, že v dnešnej dobe internetu to nefunguje ako kedysi, že ste na úspech museli čakať roky. Môžete si nahrať svoju muziku, dať ju na internet a o chvíľu ste hviezda. Televízia zase dokáže robiť hviezdy z ľudu, pretože im ponúka publikum. Sú ľudia, ktorí majú kapelu, celé roky skúšajú preraziť a nedarí sa to, tak prídu do Superstar. Napríklad Peter Cmorik, ktorý vedel, čo chce robiť, akú hudbu chce robiť a dnes sa nesťažuje. Ak to nejde inak, prečo to neskúsiť týmto spôsobom, tobôž ak mám naozaj talent?

Lenže talentov ako Cmorik, ktorí si dokážu skladať vlastný repertoár, je málo, zväčša je to len schopnosť dobre zaspievať karaoke a tam sa to končí.

Iste. Veľa závisí od toho, či potom dotyčný nájde na Slovensku autorov, schopných zložiť mu piesne, aké potrebuje. Ak by sa do súťaže prihlásil trebárs spevák z Radiohead, hneď ho pošlú domov, lebo si povedia, že toto je depresívne, zlé, jedno oko má inde, je štrbavý a podobne. Pritom Thom Yorke je jeden hudobný mág, ktorého môžem počúvať od rána do večera.

Lenže aj po skončení súťaže je víťaz podriadený biznisu, pretože je nútený v krátkej dobe pripraviť album, aby na ňom vydavateľstvo trhlo čo najviac.

Jasné, potom to už je čistý biznis, ale človek, ktorý do toho vstúpi, s tým musí počítať.

Nie je potom tá myšlienka zvrhlá?

Nie, lebo človek, ktorý podpisuje takú zmluvu, vie presne, do čoho ide. V tomto smere ho nečaká žiadne prekvapenie.

Spevákovi musím uveriť

Výsledkom sú ale CD, ktoré sú síce komerčne úspešné, ale ďalšie už nie a samotní speváci si za nimi príliš nestoja. S výhovorkami, že na debutový album dostali málo času.

Otázkou je, či by tým spevákom bolo dnes lepšie, keby do Superstar vôbec nešli. A či by vôbec mali pre koho spievať. Tým nijako nespochybňujem ich talent.

Smerujem k tomu, či Superstar nie je projektom, čo síce dokáže vyprodukovať dočasné hviezdy, ktoré rok zarábajú na večierkoch, ale prínos pre hudbu ako taký je minimálny.

To zlyháva práve na faktore, že človek, ktorý dostane túto možnosť, nie je kombináciou autora, textára a šoumena. Superstar nemôže byť len spevák, ale niekto, kto sa vie aj predať. Napríklad Céline Dion považujem za dobrú speváčku, ale nemôžem ju zniesť, lebo jej neverím ani slovo. Pre mňa je to len chladná, dobre spievajúca žena. Madonna je zase zlá speváčka, ale verím jej každé slovo, i keď je to vďaka jej reklamnej kampani. Jej to skrátka zožeriem. U nás sa to akosi podceňuje.

Spievať falošne pritom neznamená, že sa nedokážem predať. Skôr sa rozplačem alebo sa mi chlpy postavia pri niekom, komu na tom pódiu uverím. Dobrým hercom nie je ten, čo má šestnásť VŠMU po celom svete, ale ten, čo možno herectvo nikdy neštudoval, ale postavu hrá tak, že mu uverím, že je vrahom, lumpom, kýmkoľvek.

Nehrá pri tejto súťaži rolu najmä to, do akého obalu a pozlátky ten produkt zabalíte?

Pozlátka tam rozhodne je, ale vo vnútri musí niečo byť, nejaký repertoár. Je rozdiel, či tomu repertoáru uveríte, alebo ho niekto urobil len preto, lebo vyhral súťaž, niekto mu napísal text, niekto hudbu a on si povedal, že „snáď to bude dobrá pesnička". Taká Rihanna to dobre zabalila a má úspech. Ak by som bol spevákom a mám chuť na niečo depresívne, určite nebudem spievať, že mám dobrú náladu, lebo svieti slnko a idem si kúpiť do obchodu mlieko. Musím spievať to, čo mi ľudia uveria, musia cítiť, že to nehrám.

Ako si vysvetľujete, že možno s výnimkou Cmorika a Prednej sa o finalistoch prvých dvoch častí Superstar vlastne ani nevie? Prečo tu nevznikla druhá Aneta Langerová? Kde je dnes Jaroš, Mikla, Štroffek a ďalší? Ak o nich počuť, tak často len v súvislosti s bulvárom. 

To je rovnaké ako so všetkými ďalšími interpretmi, o ktorých sa dlhšie nehovorí. Proste nezaujal ich repertoár.

Tým sa ale dostávame k otázke, či Superstar naozaj neprodukuje umelinu.

Nie. Táto súťaž je v hudobnom priemysle iba urýchľovací prvok. Umelca limituje v tom, že po nej má nejaký čas nálepku a isté zmluvy, ktorými je viazaný. To je jediný defekt, ktorý ich obmedzuje. Ale do toho idú vedome a Superstar im ponúka skvelý odrazový mostík. Treba to využiť vo svoj prospech a ak to niekto zvládne, po dvoch albumoch sa pohodlne zbaví nálepky „superstaristu" a bude mať vlastnú kariéru. Ako práve Aneta Langerová. Ja ju síce nepočúvam, ale cítim voči nej rešpekt. Ona je dokonalý príklad človeka, ktorý využil šancu a šiel do toho s jasným vedomím, čo chce robiť. Superstar je teda asi taká umelina ako televízne noviny.

Šoubiznis je zákerný. Nie je neférové hádzať do neho mladých, často nedospelých ľudí? Nedeformuje to ich osobnosť?

To sa nedá zovšeobecniť, môžete to hodnotiť len u jednotlivcov. Je rozdiel, či má súťažiaci pätnásť alebo dvadsaťpäť rokov.

Práve teraz tam však máte kvantum spevákov a speváčok pod osemnásť.

Iste, ak má niekto pätnásť, celé ho to môže výrazne zmeniť. Ale prihlášku podpisoval s tým, že rodičia museli súhlasiť. To je to isté, ako keď dáte dieťa v desiatich rokoch na vrcholový šport. Tam sa tiež mení život dieťaťa, vrcholová tenistka asi neotehotnie v osemnástich a podobne. Za tieto rozhodnutia zodpovedajú rodičia a celé je to o výchove. Náhla medializácia môže spôsobiť, že človeku rupne v hlave, ale to je riziko každého takéhoto projektu.

Rád sa na seba pozeráte v televízii?

Je to zvláštne, ale nahrávam si každú reláciu a pozerám ju kvôli sebe. Znie to narcisticky, ale o to tam nejde. Ak sa chcem zlepšovať, musím sa na seba spätne pozerať. Ako inak mám vidieť svoje chyby?

Na ktoré chyby ste už došli?

Už pätnásť rokov odstraňujem chybu, že rozprávam strašne rýchlo. (smiech) Hocikedy sa mi podarí zhltnúť nejaké dôležité slovo. Často, keď mám chuť spýtať sa veľa vecí v krátkom čase, zabúdam počúvať odpoveď. Stáva sa mi, že vediem rozhovor a myslím na niečo úplne iné, napríklad na to, čo musím ísť nakúpiť. Viem sa prepnúť a fungujem v zvláštnej galaxii. Na moderátora dosť chýb, nie?

Koľko ľudí sa podieľa na Superstar?

Štáb má niečo vyše sto ľudí.

Video: Pyco o sledovanosti SuperStar:

Robili ste hudobného dramaturga pri Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej. Čo vás na tom láka?

To, že konečne môžem robiť niečo pre divadlo. Veľmi ma totiž priťahuje herectvo, akurát naň nemám žiadne vlohy. Hudba je jediný prienik, ako do divadla môžem vstúpiť profesionálne. Teraz robím s jedným režisérom, ktorý modernizuje starú grécku drámu na pomery súčasného sveta a vyslovene sa mu žiada mať tam človeka, ktorý pozná súčasnú hudbu. Aj Sen noci svätojánskej sa neodohrával v lese, ale v klube, takže tam musel byť niekto, kto tam vedel dať trochu hip-hopu, trance a podobne. Pre mňa to bola výzva a kreatívna práca. Mal som dokonca pocit, že som v živote nič lepšie nerobil.

Zástancovia pôvodných diel nemajú radi, ak sa upravujú na súčasné pomery. Načo je dobré modernizovať takého Shakespeara?

Nejde tam o snahu dielo vylepšiť alebo zhoršiť, ale zahrať to tak, aby ľudia cítili, že to je ich. Nikdy som niečo také nepovažoval za dehonestáciu pôvodných diel, veď aj texty a motívy, ktoré používame, sú reálne.

Ohľadne politiky som tupý

Čo si myslíte o našej politike?

Toto je zlá téma, nemám k nej čo povedať, lebo v tomto som na úrovni dvanásťročného chlapca. Politikom neverím, nerozumiem im a netuším ani, čo je pravica a čo ľavica. Keď sú voľby, neviem, koho označiť, a pýtam sa každého naokolo, koho ide voliť. Politika je pre mňa začarovaná planéta klamstva. Neveril by som jej, ani keby v nej bol môj najlepší kamarát. Je to odbor, v ktorom sa jedno myslí, druhé hovorí. Politické diskusie síce pozerám, ale len preto, aby som vedel, ako v diskusiách korčuľovať. Nikdy sa v nich nič nedozviem, a tak nad nimi žasnem. Priznávam teda, že v tomto smere som úplne tupý.

Vyskúšame - kto je u nás ministrom vnútra?

Netuším. (smiech)

Na politiku sa nepýtam náhodou. Manipuluje s ľuďmi. Nerobí však čosi podobné aj Superstar?

Rozumiem. Isteže ľudí manipuluje aj Superstar, ale v úplne inom zmysle. Ťažko to porovnávať. Superstar manipuluje emočne a nemyslím si, že ovplyvňuje verejnú mienku. Skôr masíruje vkus ľudí.  

Pozitívne alebo negatívne?

Aj, ani.

Prosím?

Z toho sa nedá vybrať len jedno. Jeden súťažiaci môže vkus ľudí degradovať, iný zvyšovať.

Takéto projekty vždy spolupracujú s bulvárom. Je to pre úspech programu podmienkou?

Pre televíziu je takáto spolupráca nevyhnutná. Superstar sledujú milióny ľudí a tí žiadajú informácie. A bulvár žiada to, čo chce verejnosť. Je logické, že ľudia sa o tej súťaži rozprávajú, tobôž ak sa vysiela viackrát týždenne. Bulvár chce byť pri tom a prinášať informácie. To je uzavretý kruh. 

Vy ste mali nejaký problém s bulvárom?

Nie som blondína z titulnej stránky, takže nie. Skôr ma hnevalo, že občas sa popísali klamstvá, aby sa niečo prikrášlilo, a podobne. Sám som sa dlhé roky snažil bez príslušného vzdelania tváriť ako novinár počas rozhovorov v rádiu a nikdy som sa hudobníkom nešpáral v súkromí. Chcel som byť korektný a myslím, že korektné vzťahy mám aj s dnešnými novinármi. Keď mi zavolajú, nebuchnem im telefónom, odpoviem im alebo sa ospravedlním. S nikým z tejto brandže nie som pohádaný, navyše chápem túto robotu, aj keď mi často kladú čudné otázky.

 

Pyco miluje šeredky

23.11.2004 10:37
BRATISLAVA - Moderátor SuperStar Pyco, ako posledný z trojice moderátorov SuperStar, odpovedal na vaše otázky.

Reklama

Reklama

Reklama

Erik: Minulý rok som Ťa videl na filmovom festivale v BA? Chystáš sa aj tento rok? Ake máš rád filmy?

P: Určite áno, minulý rok som tam trávil celé dni počas jedného týždňa a tento rok to našťastie vyjde práve ešte v čase, keď mám menej práce, takže tam určite budem. Mám rád európsky film, na festivale uprednostňujem také, ktoré naisto neprídu neskôr do distribúcie, takže sa snažím využiť šancu.

zdenka: Zaujimalo by ma, či drvivá väčšina z tých, ktorí sa prihlásili do SuperStar, su naozaj tak presvedčeni o tom, ze vedia super spievať, alebo konkurz brali ako recesiu - ako si to vnímal ty z pohľadu človeka, ktorý sa pohyboval medzi "čakatelmi" vždy počas konkurzov? Kto ťa najviac zaujal ako spevácky talent?

P: Asi neviem viac ako bežný divák, je pravda že väčšina z tých zle spievajúcich sa prišla tiež pobaviť a to je dobre. Ale aj naopak. Mám svoje tipy na dobrých spevákov, ale nič nebudem prezrádzať pretože o tých ktorí postúpili už rozhodne divácke hlasovanie.

Lesanka: Ahoj Pyco! Adelka je úplne super baba. A ty ju dopĺňaš skvelo. Si zlatý! Necítiš sa pri nej malý? (nízky). Pekný deň prajem.

P: Odkážem Adele, že ju skvelo dopĺňam, to bude možno nová informácia. Malý sa necítim, aj keď má Adela vysoké topánky a ja som bosý, stále som vyšší.

keksík: Niektorí účastníci sú fakt trošku (dosť) mimo. Je to ťažké premáhať smiech?

P: áno.

Tomas: Ahoj, Pyco chcel by som sa Ťa spýtat prečo sa obliekaš tak staromódne, pretože pri Adele vypadášs dosť nemoderne?

P: Zvláštne. Na starosti nás má jedna štylistka. Všetko, čo mám na sebe je nové. Možno by si sa mohol dať na dráhu vizážistu a urobiť kariéru.

Peter: Nazdarek. Ten sveter s krátkym rukávom čo si obliekaš je štýlový. Je to celkom cool. Zaujimalo by ma ako si k nemu prišiel. Skratil si pôvodne dlhé rukávy alebo si ho original niekde obstaral.

P:Zvláštne. Možno by si sa mohol aj Ty stať štylistom. Inak ten sveter nebol skrátený, to mi len štylistka rukávy vyhrnula.

Robo: Na konci každej časti Superstar sa v krátkom zostrihu objavujú všetci postupujúci. Niektori sa objavili aj priamo v tej časti, kt. sa prave vysielala a niektori nie. Znameá to, že medzi postupujúcimi súťažiacimi, ktori sa neobjavili v tom konkrétnom vysielaní, sa nachádzaju aj také talenty, kt. si tvorcovia tohoto programu nechávaju na neskôr a zatial ich nechceli "ukázat"?

P: čiastočne áno, ale jedno je isté. Všetky najväčšie talenty dokonale spoznáš už v dvoch dieloch zvaných Divadlo, kde dokonale predstavili. Takže žiadny talent Ti neujde.

pietro: Ahoj Pyco, chcel by som sa ta opytat ak by si mal ty moznost vybrat 4-clennu porotu, tak koho by si vybral do nej ? Nemas pocit ze "pol melonova" vyplata Lucenicovi je trosku dost prehnane??

P: tak to je úloha na celý víkend, potrebujem viac porozmýšľať. Ale s aktuálnou zostavou som vcelku spokojný. Vôbec si nemyslím, že honorár nie je adekvátny alebo prehnaný. Skúsme sa na veci a showbiznis nepozerať cez peniaze lebo na Slovensku to akosi inak ani nejde. Závisť nie je pekná vlastnosť.

NatáliaZ: Máš priateľku? Čo by si povedal na kamarátske stretnutie keby som Ti zaslala fotku?

P: Pošli ju.

XXL: cau si aj tty Gay ??

P: nie som gay ani xxl. A Ty?

Miňo: Caff Pycko, ako sa ti spolupracuje s Adelou? Vedel by si si po svojom boku predstavit aj inu moderatorku ako Adelu? Podla mna sa vobec ale vobec na tento post moderovania v takejto reality show nehodi.

P: Po mojich bokoch si viem predstaviť kohokoľvek. A nesúhlasím s tým čo tvrdíš o Adele. Ja som presvedčený, že nikoho lepšieho komisia ani vybrať nemohla. Som jej vďačný za to, že je to Adela.

Marika: Čo robíš keď nie si v rádiu a kde sa chodíš zabávať?

P: Spím. Zabávať sa veľmi nechodím, akosi som nenašiel klub či podnik, ktorý by ma oslovil.

gusto: zdar pyco. musi byt clovek velky diplomat aby si pri svojej robote neposlal do "pr...." aspon 90% ludi s ktorymi si "nuteny" hovorit?

P:Nie diplomat ale profesionál. Ale omnoho viac to platilo v inej práci a projektoch, ktoré som robil v minulosti. Na Superstar som sa aj sám bavil, je to skvelá práca a výborný štáb.

Lienka: Koľko máš vlastne rokov, ako si sa dostal do funka a máš priateľku?

P: Mám niekoľko priateliek. Do Funka som išiel po schodoch a mám 27 rokov.

joryk: Ak by ta oslovila televizia Joj ze by si im mohol moderovat ich relaciu "Dievca za milion" ale pri tom by si mal ponuku aj na tento flek, tak pre ktoru relaciu by si sa rozhodol a preco? Mimochodom mas svoju favoritku v spominanej sutazi na Jojke ?

P: Keby bolo keby. Volil by som Superstar, lebo tento typ programu by som pozeral aj keby som ho nemoderoval. Mal som jednu favoritku v DZM a momentálne sa mi najviac pozdáva Miška Surínyiová. Najmenej sa usmieva, to mi imponuje.

Martina: Ahoj Pyco, o Tebe sa jednoducho neda zohnat ziadna pikoska, tak sa ta chcem spytat ci si dokonaly, alebo mas len rad svoje sukromie. Dakujem Martina

P: Kiež by som mohol povedať, že z čistej lásky k dokonalosti, milujem svoje súkromie. Ale v podstate nemáš nájsť aké pikošky, ja som fakt len v rádiu a potom doma, kde sa osprchujem, prečítam knihu a ľahnem do postele. A máš pikošky.

xyz: Mas sam zo seba pocit, ze je z teba dobry moderator? Co by si sam na sebe vylepsil co sa tyka moderovania?

P:Stále tvrdím, že som nikdy ani moderátorom nebol. Začínal som a dodnes som redaktor, na ktorého sa moderovanie nabalilo akosi náhodou. Nedostatkov mám veľa. Možno niekedy rýchlo rozprávam, alebo chcem povedať dve vety naraz. Ale vraj brepty človeka rozosmejú, takže v podstate to je ešte aj také malé plus.

Lucia - palacinka: Cau Martin,ked som si precitala, ze s tebou bude online rozhovor, tak ma napadlo, ze ta pozdravim, a spytam sa ta, ci este mas tetovania na ramenach, ci si to doteraz neolutoval a ci nemas dajake nove :-) Kedysi si mi ich este v radiu K. ukazoval a inspiroval ma

P: A k čomu som Ťa inšpiroval? Naozaj si na to nepamätám - musela to byť vzácna chvíľa, ale nech odpoviem na otázku: stále ich mám a do truhly s nimi pôjdem.

antonella: Ahoj Pyco, ako sa dnes máš??? Odkiaľ berieš všetky info do Hot Line a zaujímaš sa vôbec aj o niečo iné ako music, music a stále len music?

P: Z internetu, hlavy a tak. Snažím sa, aby sa z mojich relácií o danom interpretovi dozvedel niečo nové aj jeho najskalnejší fanúšik. Snažím sa zaujímať o všetko iné, na čo mi popri hudbe zostane čas.

Benji: Dokedy bude trvat Superstar?Bude aj dvojka?Rad by som sa donej prihlasil.Ste dobry moderator podla mna a dobre sa obliekate.Co rad pocuvas aka skupina sa ty paci?

P: Vyvrcholíme 8.apríla.stop. či bude dvojka na jednotke, to ešte ani srnky netušia. stop. dúfam že áno. stop. Len sa prihlás/te. stop. Mám rád veľa hudby. stop.

Aťka: Ahoj Pyco, aké to je keď počúvaš nové albumy interpretov ako prvý? A čo s tými čo sa ti nepáčia a predsa si ich musíš vypočuť? Pekný dník ti prajem :)

P: Je to vzrušujúce. Napríklad keď som mohol počuť niektoré slovenské albumy ešte len v štúdiovej demo verzii, bolo to skvelé. Teraz počúvam už tri dni len GWEN STEFANI a album "Love Angel Music Baby" a som z neho hotový, striedam to s Dizzee Rascalom a "Showtime".

Erika: Mna by zaujímalo čo si vyštudoval akú školu a či si spokojný so svojou terajšou prácou dík

P: Už aj z piatich rokov na Hotelovej Akadémii, som len tri roky využíval denné štúdium, potom som mal individuálne a od 15tich rokov som pracoval v rádiu. Na prijímačky na vysokú (filozofická, odbor Aj-Nj) som išiel len z recesie a pochopiteľne ma nezobrali. Nie je mi to ľúto práve preto, že už 12 rokov mám prácu o akej som od malička sníval.

martina: pyco je pravda,ze si od 17 vegetarian? a si este

P: mäso som nejedol od 1.5.1994 a dnes mám 27. počítaj.

rebeka: pyco velmi ma zaujimalo ako si sa dotal uz v 16 do fun radia?

P: bolo to ešte o rok skôr. Bol som posadnutý hitparádami a informáciami a Fun rádio, ako lokálne študentské vysielanie mi vtedy spadlo z neba. Prišiel som sa ponúknuť, či netreba niekoho na administratívu poslucháčskej hitparády a zbieranie hudobných správ. Začal som v hitparáde TOP FUN keď ju robil Števo Vadócz alias EmSi Vasiľ, potom Kočík, neskôr Eva Bacigalová.

lilina: Ahoj Pyco. Normálne som žiarlila, keď si tam stískal to dievča, čo neuspelo v BB :-)si SUPER! Ja nesledujem Funradio, preto - prosím ťa,kedy si tam ty? Aby som vedela, kedy mám počúvať. A máš priateľku? Nemysli si teraz, že chcem niečo riešiť alebo čo.. len ma to zaujíma... A aký máš vzťah s Adelou?? Aj ona je super, ako si jej povedal v Žiline :-)

P: tak zapisuj: Hudobné novinky robím denne v časoch 6:50, 16:10, od pondelka do piatku vysielam HOTLINE v čase 19:00-20:00 a mojim "dielom" je trojhodinovka o novej hudbe MUSIC FILES v nedeľu po 18:00. Aj Ty si SUPER.

wendy: mna by zaujimalo ci ludi ktori prisli na konkurz a evidentne sa nehodia do tejto sutaze, nie je mozne otocit este pred tym si zaspievaju pred porotou, nie je to nahodou tak trochu aj zamer? dakujem

P: Neberme to všetko tak sakramentsky vážne. Nikoho v Superstar nevidíme z donútenia. Všetci tam prišli dobrovoľne a niektorí aj odišli skôr ako sa dostali pred porotu, zdupkali.

Eva a Hela: Kde rastú takí pekní chlapci ako ty? Chceš nás za frajerky, lebo my teba hej. Hneď sa nám lepšie pracuje, keď sme ťa zazreli a tešíme sa na odpoveď.

P: Nepýtali ste sa to isté aj Scootra? Ja sa budem otŕčať pred kamerou čo najviac, nech zvýšim produktivitu Vašej chvályhodnej práce. Zdar. Práci česť.

roman: pacia sa ti skarede dievcata?

P: Vraj je škaredá aj Bjork, PJ Harvey a iné, mne sympatické, takže áno, milujem šeredky.

imaginary: je daka vec co ti superstar zobrala?

P: Súkromie, čas a nedostatok ponúk na rande.

Martin z BA: Nazdar Pyco, nepritahuje ta Adela?

P: Každého Martina z BA by asi mala priťahovať.

maťa: Rozprával si sa s porotou - aké mali dojmy z "babrákov", nebolo im nevoľno? Ja ich musím obdivovať, lebo niektoré z prejavov už ani neboli smiešne, skôr mi bolo do plaču, resp. trápne. Ale, najväčšia radosť by nám chýbala - škodoradosť. Takže, bola aj porota škodoradostná?

P: Som rád, že píšeš a že niekto cíti aj s porotou. Slovensko berie celé "Slovensko Hľadá..." až smrteľne vážne a všetci chcú popraviť porotcov, pričom oni si zliznú všetok hnev. Skúste si všetci na chvíľu predstaviť, že dostanete ponuku byť v porote a okrem honoráru, na celý život dostanete nálepku "zlého, arogantného" človeka len preto že participujete na show, ktorej koncept je dávno jasný a formulovaný. Aj porota mala ťažké chvíle, keď ľudia plakali atď a sledoval som ich po celý čas. Klaniam sa pred nimi. V telke nevidno úplne všetko, bol to maratón počúvania a hodnotenia a pri tých horších to počujeme všetko. Padlo aj veľa chvály a nadšenia, ale to sa týkalo tých najlepších, ktorí sa stanú hviezdami neskôr.

Dobi: Ahoj, co robite aj s Adelou teraz, ked sa zatial vysielaju len zaznamy? Pripravujete sa nejako na priame prenosy? Dakujem!

P: pracujeme v rádiu a popritom sa pripravujeme na december. Nechávame si strihať vlasy, veľa spíme, papáme a dobre sa máme.

wewwrica: mas rad umenie vytvarneho chareakteru? sucasne aj to minule?

P: skôr to súčasné, veľmi rád chodím raz do mesiaca do Danubiany, pozrieť si vystavené diela.

EmiLio: ...aké knihy možno vidieť v Tvojich rukach? Maš rád aj ťažkú literatúru typu Dostojevskij či iné? Aaalebo len obrazkové časopisy ;)))) joke EmiLio

P: škola za čias totality mi čítanie kníh znechutila. Zachutilo mi to asi tak pred piatimi rokmi a po sérii ľahkých kníh od Michaela Conellyho, som prešiel na súčasnú literatúru od mladých, pomerne neznámych autorov, čítam knihy v angličtine. úžasne to zlepšuje môj slovník. Momentálne čítam Toby Litt - Finding Myself a na poličke je desať neprečítaných "čakateľov", nasleduje Suskindov Parfum.

Jimmy Conway: ahoj kto sa stará o tvoj zovňajšok a kto ti navrhuje čo si oblečieš na tú a onú príležitosť? máš svojho vizážistu?čo plánuješ v najbližšej dobe robiť?

P: Dana Kleinert ma oblieka a stará sa o to ako vyzerám. Máme svoju maskérku aj kaderníčku. robiť?

JJ: Pyco, nemas ty dnes trosku zlu naladu? Neposobis v odpovediach velmi uvolnene... Minimalne tie "stylisticke" otazky sa ta akoby dotlki. Drz sa, si OK. M.F. je fajn.

P: Prave som sa napil vody, budem milší. Nie vážne, to som sa pokúšal byť vtipný. Nevyšlo, keď sa Ti zdá, že neuvoľnený. Som úplne v poho, navyše hodinu po zobudení, väčšia uvoľnenosť neexistuje.

T: Preco mas na webovej stranke vsetky fotky skoro rovnake? Nemohli by vas aj s Adelou nejako normalne nafotit?

P: všetky fotky sú z jednej tlačovky o SHS. Napíš na stránku Superstar a povedz im to, určite majú veľa iných fotografií. Navyše tu na Bleskovkách nájdeš nove fotky, dnes som strúhal grimasy.

vlado: Čau, náhodou nebývaš na Jakubovského ulici v Petržalke? Moja teta Monika si ťa pamätá, že ste spolu hrali volejbal pri baráku.

P: je to viac ako možné, akurát že z Jakubovského sú teraz tri iné ulice a navyše tam bývajú už len moji rodičia. Pozdrav teda "Tetu Monču".

Muchotrafka: V prvom rade by som Vas chcela pozdravit a skutocne nemate ine zaluby iba hudbu :)???

P: Rád nakupujem potraviny a varím. A keď mi po nákupe zostanú peniaze, tak cestujem.

steve: ahoj pyco. chcem sa spytat, aku piesen by si si s madonnou zaspieval, ak by si mohol. a co by si jej- madonne povedal, ak by si sa s nou stretol? vdaka

P: sám neviem. To by bol uskutočnený sen. Asi by som ju uistil, že nemám pri sebe kamery ani nahrávacie zariadenie, aby mohla byť úprimná ak by chcela. Chcel by som s ňou hovoriť o všetkom možnom, hlavne o rokoch 90tych a inšpirácii ktorú mala v tom čase. Skladbu? Neviem. Ja neviem ani spievať, ale mám asi tak 15 obľúbených, napríklad z albumu AMERICAN LIFE alebo RAY OF LIGHT alebo ... čo ja viem. čokoľvek.

EmiLio: ...čo vravíš na veľké koncerty typu "Pohoda"? Zúčastňuješ sa? Býva tam veľa Tvojich obľúbených interpretov... :)

P: v posledných rokoch pravidelne. Mišo Kaščák to zvláda bravúrne.

Katarina M.: Ahoj Pyco, dnes rano som videla bud Teba alebo Tvojho dvojnika. Zaujima ma, ci si bol dnes rano o 8.00 hod na Zochovej ulici, ci si prechadzal cez podchod pri Vysokej skole muzickych umeni, cely v ciernom. Ak ano, tak si dost vysoky. Ak si to nebol Ty, tak to bola Tvoja dokonala podoba. Si velmi sympaticky a drzim Ti palce, aby si sa v showbisnisse dobre uchytil, pristane Ti to tam. Cauko.

P: Keď Ťa stretol môj dvojník, ja som sa prevaľoval na druhý bok v posteli.

Pali: Tvoj nazor na ERIKA!

P: v rozhovore pre jeden magazín Erik síce opisuje ako som ho oslovoval v ženskom rode, ale pravda je taká, že ja som Erika len raz videl na castingu a spolu sme ani slovko neprehodili, takže v rámci obvinenia si ma ešte stihol aj pomýliť s kolegom. Nemám dôvod ho odsudzovať, ale jeho reakciu na tvrdenie poroty som vnímal ako prehnanú.

Pulf: Cau Pyco, organizujeme v lete jedno velke plazove podujatie na Zahori. Kde sa da ziskat na Teba kontakt ohladom moderatorstva? Diky

P: akékoľvek otázky mailuj na pico@funradio.sk

andrea: mas svoju oblubenu kapelu ? ci uz sk alebo zahranicnu

P: z domácej scény je najlepšia PARA. Album Brutálna Zostava, je pre mňa to najlepšie čo tohtoročná slovenská scéna dala.

marcela malikova: Vlastne nemam ziadnu otazku, iba taku miernu kritiku. Sledovala som Superstar aj na Nove a musim povedat, ze Ty s Adelou, ste oproti ceskym moderatorom, nudni, vtipka humoru. Tak ako to moderuje vy, by dokazal hocikto.

P: presne ako vravíš. Veď hocikto mohol prísť na verejný konkurz moderátorov. Ty si zostala doma a teraz si lepšia. Gratulujem.

steve: este jedna otazka. v uputavke na shs v bratislave spominali aj most kosicka? tocili ste nejake uputavky aj pri nom? ako sa ti paci? most.

P: čo popri! rovno pod ním, sleduj v piatok, dozvieš sa viac.

adela: čo môžeš povedať o tvojom údajnom otravení ked ste boli na castingu v Žiline???

P: To bol Bruno, nie ja. Ja nemám žiadnu alergiu.

janka: Pyco je pravda že nosíš kontaktné šošovky???

P: Áno, začal som v septembri kvôli Superstar a mal som s tým veľký problém. Ráno som vstával o hodinu skôr. Teraz si život bez "šošo" neviem predstaviť.

Jozef: Ahoj. Počúvaš ešte na Tvoje krstné meno Martin ? Nie je zlé. Ďakujem za relácie v TV o cestovaní.

P: Veľmi si ma potešil, na CESTUJ S NAMI som najviac pyšný zo všetkej doterajšej tv-práce. Na Martina, ako meno som si musel zvykať keď začala Superstar, pretože okrem rodičov mi tak nikto už nehovoril.

julo: aky mas vztah k internetu ? chatujes, icqujes, browsujes vela ?

P: internet ma v podstate živí, takže môj vzťah je veľmi profesionálny, až životne dôležitý. A preto som prestal využívať ho na zábavu. Nechatujem a ICQ som sa zbavil pred rokmi.

EmiLio: ...niekde si sa vyjadril, že byť mladší tak by si sa xcel učiť daľších 5 cudzích jazykov, ktorých 5 uz vieš? :)

P: tým som nechcel povedať že päť už ovládam, ale chcem ovládať ďalších päť.

Kira: Pyco, nepotreboval si dnes na tie odpovede nejakú administratívnu silu čo by ti to rýchlo písala na počítači??? Alebo to ide aj tebe - ten prstoklad??? Mohla som zabehnúť a pomôcť ti :)

P: prstoklad si strážim sám a teraz sa vzdialim, prichádza "administratívna, klikajúca sila":...
J: Pyco je úplne skvelý, vie písať na počítači aj keď na to vôbec nevyzerá; aby som ho neprechválila, tak v práci s myšou má zdatné medzery, to mám na starosti ja, ako platená administratívna sila.

Čučoriedka: Máš doma nejakého zvera okrem seba ? :o)

P: Môj krásny zelený inteligentný papagáj RUFUS sa hneval, že na neho nemám čase, tak teraz o neho stará moja mamina.

Ester Kocickova: na Slovensku vystupuje aj nejaky DJ Pico, chcem sa Ta spytat ci si to Ty? Inac si dobry aj vo FUN a v Super Star a este si bol funny aj v tej relacii o vareni ta bola naozaj skvela. Vies varit?

P: presne tak, ja nie som DJ, ani DJ Pico. Viem variť, učili nás to na Hotelovej Akadémii.

ďakujem za všetky otázky, prepáčte ak som nestihol na všetko odpovedať, ale ako sa spieva v mojej obľúbenej pesničke: "One Day it will happen, one day it will all come through...". Slizký koniec, krajší deň.








 

Martin Pyco Rausch: Svadby nemám rád

03.04.2005 14:10
Moderátor Martin Rausch (27) neobľubuje, keď mu ktosi v sobotu ráno zazvoní pod domom, spýta sa: ,,Je to Pyco?" a utečie. A nepoteší ho, keď mu volá niekto, koho nepozná. Nuž, aj to je daň za náhly nárast popularity. Ale čo bude potom, keď sa najsledovanejšia súťaž Slovensko hľadá SuperStar skončí a popularita Martina, ktorého všetci poznajú ako Pyca, sa začne gúľať z kopca? Najobľúbenejšie mužského superstarového moderátora táto predstava nedesí.

Pobavilo ma, keď som si niekde prečítala, že si nepripadáte nejako zvlášť príťažlivý. Bol to preklep, alebo provokujete tie chúďatká dievčatá, ktoré pri pohľade na vás vymieňajú slová za vzdychy?

- Moderujem program výrazne obľúbený aj mladším a najmladším publikom. Keďže priamo nesúťažím ako ostatní chalani, som o čosi kladnejšia postava, som „nastajlovaný“, mal by som byť spolu s Adelou príjemným sprievodom súťaže. A teraz si predstavte v tejto pozícii ktoréhokoľvek slovenského moderátora vo veku od 20 do 40 rokov. Myslím, že by po ňom dievčatá pásli rovnako. Čokoľvek si namýšľať je zbytočné, rovnako ako zaoberať sa myšlienkou, či by som bol pre nich atraktívny aj v sobotu ráno, v rifliach, starom tričku a kruhmi pod očami.

Ako vnímate fakt, že ste sa vlastne z noci do rána stali novým sexidolom?

– Tento fakt nevnímam. Radšej sa ma spýtajte, ako rýchlo budem vnímať po skončení SuperStar pokles popularity a zabudnutie. To už však nebude až také zaujímavé pre iných ako pre mňa. 

Takže ako?

- Tak rýchlo, ako príde. Úprimne by ma potešilo, keby mi prestali volať ľudia, ktorých nepoznám, len preto, aby zložili telefón. Takisto nie je príjemné, ak vám niekto zvoní pod domom, len aby sa spýtal: ,,Je to Pyco?" a potom uteká preč. V prvom rade však chcem poďakovať všetkým, ktorých som osobne stretol, za prejav sympatie.

Neláka vás dať si s nejakou zvlášť príťažlivou obdivovateľkou rande? Ste vôbec momentálne v takom životnom štádiu, že si môžete dávať s niekým rande?

- Ja naozaj nestíham základné veci, som rád, ak sa vyspím. Zostať v rádiu a dať sa na moderovanie SuperStar bola veľká výzva, ale zatiaľ to zvládam. Nezvládam však nič iné. O rande s fanúšičkou nesnívam. Fanúšička a priateľka sú dva veľmi rôzne pojmy. Prirodzenejšie je, ak sa z priateľky stane fanúšička zdravej dimenzie, nie naopak.

Očakávali ste, že SuperStar bude mať taký úspech, že do vášho života prinesie totálny zvrat... Alebo to je len dojem a váš život sa vlastne vôbec nezmenil?

- Môj život sa vôbec nezmenil. Aj televíziu vnímam rovnako zodpovedne ako dlhoročnú prácu v rádiu či televízii. Jedinou výraznou zmenou je absolútna strata anonymity, zvykal som si a dodnes si zvykám na to, že ma ľudia spoznávajú v obchode na ulici.

Robíte si dlhodobé plány? Čo ďalej, SuperStar sa skončí a... Nebude ťažké zaradiť sa z takej výšky do normálu?

- Vôbec nie, ja sa na to dokonca teším. Myslel som, že budem mať problém vystreliť z normálu do výšky, nie naopak. SuperStar sa skončí a bude na čas pokoj. Rádio je môj život, okrem toho budem môcť konečne opäť cestovať. Myslím, že v rádiu som lepší ako v televízii.

Znamená to, že televízia vám nebude chýbať, a ak už nepríde nijaká ,,obrazová" ponuka, nebude vás to mrzieť?

- Vzal som SuperStar ako skúsenosť a spestrenie, nie ako štart novej kariéry. Myslím, že v rádiu som musel z moderátorskej stránky zvládať oveľa namáhavejšie pozície než v SuperStar. Pochopiteľne, ak by sa mi dostal pod nos projekt, ktorý ma osloví, zareagujem podľa okolností, ale v podstate rád zostanem tam, kde som bol.

Práca v rádiu vám zrejme nikdy neprinesie taký rozmer popularity ani výšku honoráru. Vy týmto aspektom neprikladáte význam?

- Nie pre každého je moderovanie otázkou popularity. Nechcel som byť moderátorom, a keď sa zo mňa stal moderujúci redaktor, vždy mi veľmi záležalo na tom, aby som robil autorské relácie o hudbe, teda ani v tom ,,menej populárnom rozhlasovom moderovaní" som nevyhľadával najpočúvanejšie časy. Vždy som vysielal večer, keď počúvanosť rádií klesá pod úroveň denného priemeru. A honorárom som vždy prikladal význam, tak ako ostatní. Z popularity sa človek nenaje.

Ste ten typ súčasného muža, ktorý sa chystá užívať si zhruba do štyridsiatky, spoznať (krátkodobo a bez následkov) čo najväčší počet čo najkrajších žien a potom sa možno usadiť. A to ešte vôbec nemusí znamenať, že sa ožení.

- Svoj súkromný život zo zásady neplánujem, to sa ani nedá, osud zohráva podstatnú rolu. Považujem sa za moderného muža, svadba pre mňa veľa neznamená, láska a dôvera sú v mojom hodnotovom rebríčku podstatne vyššie. Svadby všeobecne nemám rád.

Pôsobíte (podľa žien z môjho okolia) vášnivo, úprimne, uvoľnene, romanticky. Čo z toho je pravda, čo by ste opravili a čo dodali?

- Pozdravujem ženy z okolia. Asi ma poznajú z obrazovky, dúfam teda, že nebudú sklamané, ak ma niekedy stretnú. Malé dievčatká, ktoré ma tyranizovali sústavnými telefonátmi, v ktorých sa nechceli ani ozvať, stratili ilúzie veľmi rýchlo. Po čase som začal reagovať podráždene, pretože mi znemožňovali telefonickú komunikáciu s okolím, a potom sa na internete rozčarované rozpisovali o tom, aký som arogantný a zlý.

Takže aký ste?

- Neviem, zo zásady sa nehodnotím pred inými a už vôbec nie verejne. Snažím sa byť úprimný, to je pravda. Ako vyzerá vášnivosť, to sám neviem opísať a pred kamerou sa aj sám už teraz cítim uvoľnený. Za romantika sa nepovažujem. A čo by som dodal? Kombinuje sa vo mene trpezlivosť s nedočkavosťou a nerozhodnosťou, vlastná všetkým narodeným v znamení váh.

Ste dlhoročný vegetarián. Vegetariánstvo zvyčajne predstavuje životný štýl. Vegetariáni majú dobrý vzťah k životnému prostrediu, nefajčia, pijú len symbolicky... Ste ten typ?

- Nie. Preto vegetariánom hovorím, že ja len „nejem mäso“. Snažím sa stravovať zdravo. Príležitostný pohárik neodmietam, chutí mi víno aj pivo, nejaká tá „žúrka“ je takisto vítaná, ale opitého ma asi neuvidíte. Aspoň nie na verejnosti. Byť vegetariánom zahŕňa aj istý životný štýl, ja týmto triezvo zmýšľajúcim a cieľavedomým ľuďom nechcem robiť hanbu.

Viete si predstaviť život so ženou, ktorá zbožňuje mäso?

– Mäso odmietam pripravovať, mám s tým trochu problém. To je asi jediný problém, inak rešpektujem každého chute. Každý vegetarián sa asi zháči, keď má pobozkať ženu, ktorá práve dojedla tatársky biftek. Nie som výnimkou.

 

Martin Pyco Rausch: Keď nemoderujem, tak varím

22.01.2005 16:00
Vtipný moderátor a najnovší idol slovenských dievčat trávi voľné chvíle v kuchyni, má rád svoju kolegyňu Adelu a pre SuperStar nemá vôbec čas na lásku.

Reklama

Bol to zámer, alebo náhoda, že trojicu moderátorov SuperStar tvorí veselý trojlístok z Fun Radia?

- Neviem, či mal niekto z kompetentných tento zámer, ale pre mňa to bola jedna veľká náhoda. Úprimne, myslel som si, že sa na to veľmi nehodím, ale keďže som SuperStar veľmi dobre poznal, na konkurze som sa predviedol tak, akoby som to chcel sám moderovať. Vyšlo to. Adela bola zase na castingu pre moderátorskú dvojicu do zákulisia. Nakoniec sa všetko zmenilo do dnešnej podoby. O to viac som sa potešil.

Čo vám najviac imponuje na Adele a čo obdivujete na Brunovi?

- Adela je pohotové, aktívne a inteligentné žieňa, ktoré ma presušeným humorom fascinovalo, už keď som ho prvýkrát počul z rádia. V slovenskom šoubiznise ju bez premýšľania vyhlasujem za najlepšiu či najosobitejšiu moderátorskú postavu. Bruno je zas veľký estét a dokonale americky chápe zmysel šoubiznisu.

V Slovenskej televízii ste začínali s kuchárskou čiapkou v relácii Menu. Ako často sa zdržiavate v kuchyni?

- Trávim tam 90 percent času, pokiaľ som doma a nespím. Obývačku s kuchyňou predeľujem len barovým pultom, ktorý je zároveň pracovným miestom. Takže ak pri písaní na počítači potrebujem pomiešať polievku či niečo vybrať z rúry, stačí, ak sa nakloním zo stoličky. Pri plánovaní bytu to bol jeden z mojich zámerov – uľahčiť si pohyb v priestore. Varím veľmi rád. Ak sa mi podarí urobiť si napríklad voľnú sobotu, pozvem niekoho k sebe, idem nakúpiť, vyváram a potom hostím. Vnímam to ako aktívny relax.

Prechádza vám láska cez žalúdok?

- Láska mi cez žalúdok nikdy neprešla. Dokonca keď som bol zamilovaný, jedol som menej. Nálady a ročné obdobia ma však zvyknú poriadne prevetrať. Najmä v lete, keď mám viac pohybu, spotrebujem toho naozaj dosť. Dobre sa najesť a vychutnávať – to vie potešiť žalúdok aj dušu.

Vyštudovali ste hotelovú akadémiu – chceli ste skutočne pracovať v tejto oblasti, alebo to bola len z núdze cnosť?

- Z núdze cnosť len v tom zmysle, že som pre seba nenašiel lepšiu školu a gymnázium ma nelákalo. Akadémiu bolo treba študovať päť rokov, chcel som maturovať starší, dospelejší, schopnejší sa správne rozhodnúť, čo ďalej. Lenže medzitým do môjho života vstúpilo rádio a úvahy o kariére hoteliéra či o sprevádzkovaní vlastnej kaviarne alebo cestovnej kancelárie veľmi rýchlo upadli do zabudnutia.

Kto vás v živote najviac ovplyvnil?

- Mama mi je dodnes vzorom svojou pokorou a čestnosťou, takisto nebohá teta Mária, ktorá ma naučila ľudskosti a večnému optimizmu, spomienky na ňu si ponesiem až do hrobu. Ak existujú strážni anjeli, tak ona bola a stále je tým mojím.

A pokiaľ ide o profesionálny vplyv?

- Za to, že som moderátorom, môže Oľga Záblacká, snahu rozprávať spisovne a artikulovať mi vštepovala Eva Žilineková, za prechod do väčšieho televízneho projektu vďačím producentke Eve Poldaufovej. Preto by som rád poďakoval všetkým menovaným a ženám všeobecne. Muži ma neovplyvnili.

Do Fun Radia ste nastúpili už ako 15-ročný. Spriatelili ste sa s mikrofónom okamžite?

- Nie, ani som o to nejavil až taký veľký záujem. Ja som chcel byť pri hudbe, s hudbou a posielať ďalej informácie. Fascinovalo ma to odmalička a je to tak dodnes. Neskôr som pochopil, že chcem byť redaktorom, ktorý by poskytol poslucháčom to, čo mne ako poslucháčovi chýbalo. Moderátora chcela zo mňa robiť Olina Záblacká, ktorá ma v nahrávacom štúdiu Fun Radia posadila pred mikrofón a nútila ma čítať. Dodnes nezabudnem, ako sa kolega Arieli vtedy chytal za hlavu so slovami: „Z toho moderátor nebude!“

Pri práci v rádiu a zároveň v televízii je človek v jednom kole. Zostáva vám čas na partnerský život?

- V mojom prípade nie, lebo aj bez televízie som mal hektický život, a preto som rád reagoval na všetky ponuky manželského či sexuálneho spolužitia v zmysle: Ďakujem, ale verím tomu, že osud mi do cesty pošle tú správnu príležitosť. Takže partnerský život momentálne nemám.

Na druhej strane – vraví sa, že bez práce nie sú koláče. Pri svojom pracovnom nasadení máte zrejme koláčov dosýta... Čo si dopriavate a na čo najviac míňate?

- Časom sa to mení. Posledné roky veľa nemíňam, ledva som splatil auto, a ďalšie roky mám na krku splácanie bytu, takže sa k utrácaniu staviam triezvo. Sezónne nakupujem oblečenie. Mám veľa tašiek a míňam vo veľkom na potraviny a také malé radosti. Keď cestujem do zahraničia, kupujem často knihy a hudbu. V posledných rokoch som najviac investoval práve do cestovania. Vždy uprednostním letenku pred niečím hmotnejším.

Čoho sa nikdy nenabažíte?

- Práve hudby a cestovania. Veľmi rýchlo som pochopil, že váľať sa ako tuleň na pláži vzdialenej 20 metrov od hotela, do ktorého ma priviezla cestovka, nie je nič pre mňa. Vďaka tomu, že som mladý a bez záväzkov, mohol som vycestovať na vlastnú päsť, kam som chcel a limitovali ma iba financie. Dnes mám veľa priateľov v rôznych kútoch Európy a tak ako ja u nich, aj oni majú u mňa vždy dvere otvorené.

Hudba hrá vo vašom živote dôležitú úlohu – viete spievať, tancovať či hrať na nejakom hudobnom nástroji?

- Spievam výborne... keď som sám za volantom. Inak by som svojím spevom nepostúpil v Superstar ani z prvého kola. Tancujem rád, vnímam to ako športovú zábavu, pomýšľal som dokonca aj aktívne sa tomu venovať. Už je neskoro. A mojím najväčším komplexom je práve fakt, že neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji. Dúfam, že do dôchodku to zmením. Ak nie, mám čo robiť na staré kolená.

Kedy hudbu nepočúvate?

- Keď spím.

Máte

Reklama

rád zimu?

- Narodil som sa v októbri, takže čiastočne áno. Prekáža mi len fakt, že slnko svieti iba pár hodín, ak sa vôbec ukáže. Keď je treskúca zima a svieti slnko, mám zimu rád. Radšej mrznem, než sa potím.

Médiám toho o svojom súkromí veľa neprezrádzate. Čo by sme našli, keby sme otvorili vašu tajnú skrinku?

- Nič. Neviem, prečo každého najviac zaujíma to, čo nemám. Skutočne žijem pre prácu a nemám vám k tomu viac čo povedať. Rodinu do superstarovského kolosu nezaťahujem, má predsa právo na súkromie a ja nemám tendenciu ani predpoklady živiť bulvár len tým, že som.

 

Pyco: Nora Mojsejová mi spestrila život

Obľúbený moderátor našiel svoj raj na zemi v Stredozemí. Po troch mesiacoch je však opäť na Slovensku a musí sa sústrediť na druhú sériu SuperStar.

Reklama

Koľkokrát ste navštívili Grécko a prečo vás to ťahá práve tam?

- V Grécku som bol veľa ráz, už to ani nepočítam. Zaujalo ma hneď pri prvej návšteve, zatiaľ čo pri druhej som už pozoroval rozdiely medzi kontinentálnym a ostrovným Gréckom. Za definitívne najobľúbenejšiu krajinu som ho pasoval po návšteve Atén. Gréci ako národ s jednou z najbohatších histórií a kultúr na zemi si ma získali aj pohostinnosťou a spôsobom života. Vyhovuje mi to niekedy viac ako slovenské zvyky a rituály.

Ktorý ostrov vás očaril najviac?

- Po tomto lete je pre mňa rajom na zemi ostrov Lesbos. Ani Gréci ho nepovažujú za najznámejšie či najfrekventovanejšie letovisko, opak je však pravdou. Nádherné pláže, nepreľudnené malé dedinky a miernejšia teplota vzduchu i vody spríjemňujú pobyt. Keďže mám rád kalmáre, chobotnice a iné pochúťky, na Lesbose zažil raj aj môj žalúdok. Nakoniec musím spomenúť najdôležitejšie dôvody – prírodná scenéria, ľudia a atmosféra.

Na aký zaujímavý okamih nezabudnete?

- Napríklad v Aténach som počas cesty autobusom narazil na skupinku školákov tešiacich sa z vysvedčenia. Prihovorili sa mi a pýtali sa, odkiaľ som. Keď som ich nechal hádať, vymenovali azda všetky krajiny Európskej únie a boli takí hluční, že sa do spontánneho kvízu pridal celý autobus. Keď na záver padla správna odpoveď, všetci tlieskali. Ja som zabudol vystúpiť a keď mi vodič neskôr zastavil, všetci mi mávali z okna a pozdravovali Slovensko.

Čo vám na Grékoch imponuje?

- Najmä zmysel pre relax, pôžitok a pohodu. Vo výťahu ma napríklad stretla pani, ktorá držala v ruke peceň čerstvého chleba. Pozrela sa na mňa a povedala, že som nejaký chudý a mal by som viac jesť. Odlomila kus chleba a nepustila ma z výťahu, kým som ho neprijal.

Do akej miery ste sa naučili gréčtinu?

- Na Helenskoamerickej univerzite ma v malej skupine študentov vyučovala grécka lektorka, ktorá používala angličtinu len v núdzových prípadoch. Absolvoval som iba dva mesiace intenzívneho denného štúdia, takže som pochopil gramatiku, ovládam základné frázy, dokážem sa dorozumieť na turistickej úrovni a mal by som mať databázu v podobe tisíc slovíčok.

Gréčtina nie je práve jazyk najvhodnejší na praktické využitie. Stálo to za toľké namáhanie mozgu?

- Ja som sa chcel potešiť, nie robiť niečo, čo musím automaticky neskôr speňažiť alebo vnímať ako zabíjanie času. Jazyk sa mi páčil a chcel som to skúsiť v spojení s letnými prázdninami, keďže francúzštinu alebo španielčinu sa môžem naučiť aj na Slovensku. Keď som si prvýkrát v kiosku alebo reštaurácii niečo vypýtal po grécky a vyšlo to, bol som šťastný a tento pocit sa nemeria namáhaním mozgu.

Málokto si môže dovoliť trojmesačnú dovolenku – bolo pre vás ľahké odísť na taký dlhý čas zo Slovenska?

- Vždy som o tom sníval, túžil som skúsiť ísť von na dlhšie. Precestoval som toho veľa, ale nikdy som v zahraničí nezostal dlhšie, pretože ma tu držala práca, hobby a osud v jednom – rádio. Po SuperStar som potreboval oddych, a najmä sa vrátiť do reality. Fun Radio to akceptovalo a okrem rodiny a priateľov mi práve ono najviac chýbalo.

Boli ste v Grécku sám, alebo vás niekto sprevádzal?

- V Grécku mám veľa priateľov, ale išiel som tam sám.

Nebáli ste sa, že v boji o moderátorské kreslá, ktorý sa medzi televíziami rozpútal, by vám za ten čas niekto mohol vyfúknuť napríklad flek v SuperStar?

- Nebál. Slovenský televízny trh je čoraz akčnejší, s niečím takým treba počítať. Nebojím sa budúcnosti, ja som o televízii veľmi nesníval, myslím si, že som sa narodil pre rádio.

Líšia sa grécke televízie od slovenských?

- Áno, výrazne. Ráno v každej talkshow čítajú všetky noviny. A večerné správy sú celkom iné, bavili ma viac ako slovenské. Politika je v menšine, ak ju vôbec spomenú. Aj v čase veľkých štrajkov sa hlavné televízne správy orientujú humanitne a kultúrne. Nikde v Grécku som nepostrehol, že by niekto do najmenších podrobností mediálne mapoval to, čo jeden politik odkazuje pred bufetom tomu druhému. Aj napriek trendu reality šou sme na Slovensku stále zbytočne prepolitizovaní.

Vysielajú aj v Grécku SuperStar?

- Áno, videl som tam ich verziu Super Idol a podobný program Fame Story.

Pripravujete s Adelou v druhej sérii slovenskej SuperStar nejaké novinky, alebo ostanete pri osvedčených prvkoch?

- Všetko je v príprave, už sa sústredíme, nechajte sa prekvapiť!

Zvládli by ste celú šou moderovať celkom sám, ako to robí napríklad Ryan Seacrest v American Idol?

- Bohužiaľ, nevidel som ani jedno vydanie American Idol a možno je to aj dobre. Keď som išiel do SuperStar, nevedel som, či to zvládnem vo dvojici a či to vôbec zvládnem. Takže neviem odpovedať ani na túto otázku.

Markíza chystá šou podobnú SuperStar. Nebudú diváci presýtení speváckymi talentmi?

- O tom rozhodnú píplmetre. Držím palce!

Láka vás ako diváka formát reality šou?

- Chcel som sledovať Miliónový tanec, ale zachytil som len niekoľko častí. Z čistej recesie som sledoval Mojsejovcov. Nora mi spestrila život, dokonca si dodnes spomínam na niektoré skvostné frázy, ktoré mi v istej etape veľmi spríjemňovali život. V mojom rebríčku je Nora ako komička poriadne vysoko. Myslím to úprimne, som jej fanúšikom. Slunce, seno, Pereš!

Načerpali ste dostatok síl pred začiatkom „superstarovského cirkusu“, ktorý sa práve začína? Viete už, kam sa pôjdete zregenerovať po skončení druhej série SuperStar a aký jazyk sa zas naučíte?

- Som taký oddýchnutý, že sa vraj na mňa nedá pozerať! Teším sa na prácu. A čo bude po druhej SuperStar? To ešte neviem. Páči sa mi aj turečtina a portugalčina...


 

Martin "Pyco" Rausch: Sláva mi prekáža

Vyštudoval hotelovú akadémiu, ale už v pätnástich sa sám ponúkol vo Fun rádiu ako hudobný redaktor. Časom v ňom vďaka Oľge Záblackej začal aj moderovať. Neskôr moderoval v televízii relácie o varení a cestovaní, známym sa však stal až počas prvej série speváckej súťaže Slovensko hľadá SuperStar, v ktorej tvorí dvojicu s Adelou Banášovou.

Tvrdí, že SuperStar nie je falošnou hrou a ak je umelinou, tak len takou, akou sú aj televízne noviny. Moderátor Martin "Pyco" Rausch.

V pätnástich ste sa rozhodli, že pôjdete robiť do rádia. Musí byť človek exhibicionista, aby si na to trúfol v takom veku?

Exhibicionizmus bolo asi to posledné, čo som v tom čase v sebe mal, dokonca som ani netúžil robiť moderátora a v podstate dodnes to považujem za akýsi omyl. Mal som však šťastie, že v období mojich dvanástich rokov prišla revolúcia a pubertálny život sa mi začal už v takzvanej slobodnej krajine, čo ma istým spôsobom nasmerovalo k rádiu. Rástol som v Petržalke, z okien som videl na Rakúsko, ktoré bolo bližšie ako centrum Bratislavy, počúval som rakúske rádiá a pozeral rakúske televízie...

 

Pyco: Dostával som sexuálne ponuky

Spevácka šou Slovensko hľadá SuperStar ho rýchlosťou blesku katapultovala medzi slovenskú moderátorskú špičku. Ako si na obdobie šialenstva okolo svojej osoby spomína s odstupom času dnes? Uvidíme ho aj v tohtoročnej tretej sérii SuperStar? Toto všetko a ešte oveľa viac vám v nasledujúcom rozhovore prezradí obľúbený moderátor Martin „Pyco" Rausch.

Aké sú vaše prvé skúsenosti s prácou v éteri?
Ja som bol dieťa Petržalky a keďže sme boli blízko k rakúskym hraniciam, „chytali" sme rôzne rakúske rádiá a ja som ich počúval. Takí interpreti ako Madonna alebo Michael Jackson sa u nás v takom rozsahu nevyskytovali a ja som ich mal odpočúvaných práve z týchto staníc. Ako 15-ročný som sa osmelil ísť do prvého súkromného rádia a uchádzal som sa o prácu hudobného redaktora.

Takže to bola láska k hudbe?
Išlo hlavne o to, že vtedy ešte internet prakticky nefungoval. Na celú redakciu sme mali jeden počítač a spracovávanie hitparády stálo a padalo naozaj na tom, kto má čo odpočúvané. Boli to začiatky (smiech).

A ako sa z pubertiaka, ktorý zostavuje hitparádu pesničiek, stane úspešný moderátor?
Nahovorili ma na to. Povedali mi, že keď to zostavujem, prečo by som si to nemohol aj moderovať. Hitparádu som však nechcel, a tak sa to všetko začalo. Odvtedy som vlastne zostal verný Fun radiu i keď posledné roky už na moderovanie v rozhlase nemám čas.

Do toho najširšieho povedomia divákov ste sa jednoznačne dostali vďaka prvému ročníku Slovensko hľadá SuperStar. Ako si spomínate na tieto chvíle?
Pozvali ma na casting. Mal som odohrať vymodelovanú scénu z finále SuperStar. V tom období sa už písalo v denníkoch o jasných moderátorských dvojiciach ako Dara Rolins a Jopo či Šarkan a Andrea Chabroňová. Bol som preto prekvapený, že ma volali aj na druhé kolo, kde mi mali vybrať partnerku.

Nebolo teda jasné od začiatku, že partnerkou bude Adela?
Adela s Brunom mali robiť back stage dvojicu. A nakoniec sa to vyjasnilo tak, že pár urobili z nás dvoch. My sme síce s Adelou pracovali v jednom rádiu, ale nikdy sme spolu nemoderovali. To, že si sadneme a vieme sa dopĺňať, to vzniklo naozaj až na SuperStar.

Takže najžiadanejšiu dvojicu moderátorov vlastne „vyrobila" šou Slovensko hľadá Superstar...
Prvé živé prenosy, či skôr castingy uchádzačov o spievanie, boli takým miernym oťukávaním, ale veľmi rýchlo sme si na seba zvykli, a potom to už všetko išlo hladko.

Ošiaľ okolo šou bol v tom období obrovský. Ako ste znášali medializáciu a aj záujem fanúšičiek?
Vedel som, do akého veľkého projektu idem a počítal som s tým, že toto k tomu bude pravdepodobne patriť. Preto ma to neprekvapilo.

Takže neustále vyzváňanie telefónu ste riešili ako?
Musím sa priznať, že netuším, kde si ľudia zohnali číslo môjho telefónu, ale vtedy bol ten ošiaľ naozaj veľký. Riešil som to jednoducho - vypínal som mobil. Telefón dokáže byť dosť nepríjemný.

Máte aj nejakú kuriozitu spojenú s fun klubom?
(Smiech.) Čo som považoval už za naozaj strelený prípad bolo, keď mi písal chlapec, ktorý chcel so mnou dohodnúť stretnutie so svojou priateľkou. Povedal mi, že jeho dievča ma „zbožňuje" a chcel mu urobiť takýmto spôsobom radosť. Tak to už pokladám naozaj za „uletené".

Toto bol teda ten najkurióznejší prípad?
Boli tam rôzne ponuky sexuálneho charakteru od 13-ročných dievčin, čo už hraničí s trestným činom. Ale beriem to tak, že keď sme boli malí my, tak sme sa obhadzovali desiatovými mliekami v škole a ťahali sme dievčatá za vrkoče, no a teraz sa telefonuje na číslo, ktoré sa napíše na tabuľu (smiech). Proste, je to nová generácia.

Do druhého ročníka SuperStar sa už automaticky počítalo so starou dobrou zabehnutou dvojicou Adela - Pyco. Ako však vnímate rozdiely medzi prvým a druhým ročníkom vy?
Neviem, prečo vznikla dogma, že druhý ročník bol vlažnejší. Asi preto, že okolo prvého bol naozaj obrovský ošiaľ. Z môjho pohľadu bol druhý ročník jednoznačne lepší. Teraz však neposudzujem spevákov. Moderovalo sa mi lepšie, už sme vedeli, ako vysoko sme si položili latku, poznali sme sa so štábom, všetko už išlo ľahšie. Prvý ročník bola senzácia, no druhý bol už kvalitnejší. Každý vedel, do čoho ide, a tak sa k tomu aj staval.

A ako ste na tom so vzťahmi so spevákmi, ktorí sa zrodili po šou?
Je pravda, že viac kontaktov mám s ľuďmi z prvej série SuperStar. Z môjho pohľadu tam bolo akési šťastie na povahy. Napríklad so Zdenkou Prednou sa bežne stretávam, občas stretnem Peťu Humeňanskú a Tomáša Bezdedu stretávam pomerne často, keďže tvorí s Adelou pár. Ale najlepší kamaráti sme asi so Zdenkou a s Katkou Koščovou.

Apropo, ako ste reagovali na fakt, že Adela sa dala dokopy s Tomášom?
(Smiech.) Tak to si pamätám úplne presne. S Adelou sme išli akurát v aute, ona šoférovala a zazvonil telefón. Bolo to niekedy v druhej polovici prvej SuperStar. My sme sa snažili vyhýbať civilnému kontaktu so súťažiacimi, takže mi prišlo trochu divné, že volá Tomáš Bezdeda. A vtedy to Adela vyklopila, že oni asi sú, alebo asi budú pár (smiech). Ja som si spočiatku myslel, že je to nejaký fór. Neveril som jej. Adela mi už predtým povedala, že mi chce zveriť nejaké tajomstvo, na ktoré by som aj tak mohol prísť, ale mne to nezapínalo (smiech).

Tretí ročník obľúbenej šou sa už pripravuje. Vymenili sa síce televízie a namiesto STV bude prebiehať na obrazovkách Markízy, ale môžeme dúfať, že moderátori zostanú rovnakí?
Všetko je ešte v štádiu pred podpísaním zmluvy, takže ešte nie je všetko vyriešené.

Na Markíze ste sa ako moderátorská dvojica s Adelou objavili vo veľmi úspešnej šou Let´s Dance, takže s touto televíziou už skúsenosti máte...
Let´s Dance bol veľmi príjemný „bočák" (smiech). Snažili sme sa ho moderovať v inom duchu ako SuperStar. Aj keď nás verejnosť už vníma ako akýsi tandem zo SuperStar, do každého nového projektu sa snažíme vstúpiť s odlišným štýlom moderovania.

So vzrastajúcou popularitou vzrastá aj dopyt po vašich službách. Momentálne ste v období, keď si môžete z ponúk vyberať. Sú akcie, ktoré by ste a priori odmietli?
Zatiaľ som odmietal politické akcie. Nemám totiž vyhranený politický názor. A málokedy robím aj športovo zamerané akcie. Hoci možno pôsobím športovo, ale nie som športový typ (smiech). Odmietol som aj pár reklám, ale išlo o produkty, ktoré by som nechcel prezentovať.

Takže nikdy ste sa neocitli v situácii, že by ste zobrali čokoľvek?
Ale áno. Keď som musel splácať hypotéku, bral som na moderovanie všetky akcie. Ale nevyskytla sa tam žiadna, ktorá by hraničila s mojím vkusom. Našťastie (smiech).

Ste neustále vyťažený. Máte aj nejaký súkromný život? Čo na to vaša rodina?
Mojím najväčším motivačným prvkom je moja mamina. Vždy sa veľmi teší zo všetkých mojich úspechov, napríklad z prvej nominácie na ocenenie OTO. Keď vidím, ako ju to teší, dáva to aj mne akýsi nový zmysel

 

 

Bol som medzi škorpiónmi

Onedlho ho zasa budú plné obrazovky, už niekoľko týždňov naplno zaberá v tretej sérii SuperStar. Moderátor Martin Rausch, ktorého všetci poznajú ako Pyca, nežije len hľadaním speváckych talentov

  Ste jedna z tvárí kampane Avonu v boji proti rakovine prsníka. Prečo sa angažujete v tejto oblasti?
Vnímam to už dva roky ako prirodzenú reakciu na televíznu prácu. Obsadili ma do sledovaného projektu SuperStar, čo spôsobilo čiastočné vystúpenie z anonymity. Netúžil som na seba pritiahnuť pozornosť, no len čo mi ju začali ľudia venovať, považoval som za najužitočnejšie využiť ju v prospech niečoho dobrého. Možno niektorá moja fanúšička, tínedžerka či žena, ktorá si prečíta tento rozhovor, usúdi, že je dôležité dať sa preventívne vyšetriť a predchádzať tak rakovine. Ak to urobí aspoň jedna, už vtedy to pre mňa má zmysel.
  Vy sám ste poriadny pacient, chodíte na preventívne vyšetrenia?
V októbri ma čaká tridsiatka a k nej si darujem kompletné vyšetrenie.
  Máte osvedčený recept na to, ako „zrušiť“ únavu a nepoddať sa stresu?
Únavu ľahko zrušíte každodenným aktívnym pohybom v kombinácii so životabudičmi ako čerstvé ovocné a zeleninové šťavy. Ak mám možnosť, nejedávam raňajky, obedy ani večere. Ujedám počas dňa a varím nárazovo. Takže niekedy mám v chladničke aj štyri druhy hotových pokrmov a ak som dlhšie nevaril, tak si niečo ukuchtím za pätnásť minút. Keď už raňajky, tak výživné, čaje a kávy sa snažím piť až neskôr. Nie vždy to zvládnem ustriehnuť.
  Rád cestujete, kam ste sa vybrali po druhej sérii speváckej súťaže SuperStar?
Bol som sa pozrieť v Londýne, vo Francúzsku, Nemecku, Dánsku, Rakúsku, Grécku a v Čechách. Myslím, že to je všetko.
  Čo vás v zahraničí najviac oslovilo?
Všade to bolo niečo iné. Keď mám dosť času a prostriedkov, vždy vnímam cestovanie ako zdravú formu reštartu. Človek si pri ňom prečistí nielen peňaženku, ale aj mozog. Niekam si idem oddýchnuť, naopak, inde vycestujem v strese na niekoľko dní na nejaký koncert, je to rôzne. Najradšej mám neplánovaný výlet, ktorý sa akoby náhodou predĺži. Naposledy som tak zostal v Čechách a v Nemecku, z niekoľkých dní boli takmer tri týždne a vrátil som sa čerstvý ako z kúpeľov.
  Keďže veľa cestujete, dbáte aj na rady lekárov a dávate sa zaočkovať? Dávate si v cudzine viac pozor na jedlo?
Našťastie mi zdravie slúži tak, že som od strednej školy nemal nič vážnejšie ako chrípku. Dbám iba na to, aby som neprechladol, potom mi totiž hrozí „vyradenie z prevádzky“ pre kríže a chrbát. Trikrát som si zažil zlé situácie, raz som mal problém pohnúť sa aj na posteli. Bol to výsledok vyčerpanosti, stresu a prechladnutia. Od toho dňa sa snažím žiť pokojnejšie, chrbát zatiaľ poslúcha, trénujem ho športom. Očkovanie zatiaľ nebolo potrebné, keďže príliš exotické destinácie veľmi nevyhľadávam, som skôr európsky turista.
  Mali ste nejakú nepríjemnú skúsenosť s ochorením v zahraničí?
Keď som nakrúcal cestovateľský magazín v Tunisku, po druhom dni som dostal črevnú chrípku a zvyšok pobytu som vylučoval bez prestávky a varovania všetkými telesnými otvormi. Zoslabo som tak, že som nevedel zliezť z postele, no nakoniec som aj tak nakrúcal priamo na Sahare amedzi škorpiónmi. Keby sme nemali kameru, veľa by som si z toho nepamätal. Najviac ma mrzelo, že som potom musel jesť celý týždeň varenú ryžu, kým na stole boli miestne pikantné špeciality.
  Ktoré krajiny sú vaším cestovateľským snom?
Odjakživa ma fascinuje Japonsko, všetko, čo som sa o ňom dozvedel, má ďaleko od nášho normálu a jedného dňa by som tam rád vycestoval. Chce to však veľa plánovania, úspor i trpezlivosti. Už viac ako desať rokov snívam o Švédsku. Nikdy som sa oň nezaujímal, ale v prípade Štokholmu mám také nutkanie, ako keď niekam idete a neviete prečo. Veľmi ma to tam ťahá.
  Počula som, že sa ľahko učíte jazyky. Ktoré ovládate?
To som nikdy nepovedal. Učím sa v rámci možností a myslím, že som veľmi pomalý žiak. Hovorím po anglicky, trinásť rokov som sa drvil nemčinu, ustúpila však do absolútne pasívnej znalosti. Preložím z nej dosť, ale keď začnem rozprávať, tlačí sa mi na jazyk pri každom slove angličtina. Z ruštiny si veľa nepamätám a gréčtinu mám na úrovni malého dieťaťa, ktoré sa chystá do školy. Takže keď to zhrnieme, dohovorím sa po anglicky.
  Máte imidž sympatického mladého muža, ktorý stojí pevne na zemi a nehrá sa na hviezdu, sláva s vami nemlátila, nevyrábali ste škandály. Vďačíte za to výchove?
Ja mám niekedy pocit, že ani nestojím, nieto ešte pevne a na zemi. Hviezdami nazývam ľudí, ktorých neskonale obdivujem a ich meno verejne rezonuje. V podstate na to odpovedať neviem, pretože sa chcem vyhnúť akémukoľvek klišé. Vyštudovali ste hotelovú akadémiu, vaši rodičia pochádzajú z Dolnej Krupej, viete robiť aj typické jedlá z trnavského regiónu, napríklad lokše? Lokše zvládnem, aj keď som ich doma nikdy nerobil, pretože nemám plynový sporák s platničkou či priamo originálnu piecku, na ktorej by som ich mohol pripraviť. Klasické hodové lokše väčšinou nejedávam, pretože ich natierajú obyčajne živočíšnym tukom alebo masťou. Pravdupovediac, ani neviem, či sa Dolná Krupá v niečom špeciálne v rámci gastronómie odlišuje od celého regiónu, je to skôr bežná kuchyňa západného Slovenska. Osvojil som si niektoré recepty mojej mamky, je výborná kuchárka, nebojí sa nového a zostáva verná aj tradíciám.
  Čo je vaša špecialita vo varení? Stále odolávate mäsu?
Mäsu neodolávam, skrátka som ho prestal jesť a v tom je asi hlavný rozdiel. Neviem si dlhodobo odopierať či zakazovať veci, ktoré mi chutia. Mäso nikdy nepatrilo medzi to, čo som jedával rád, a v surovom stave sa mi mierne protivilo. Svoje urobila aj hotelová akadémia, kde sme raz do týždňa varili celé obedové menu a odšľachovanie či porciovanie mäsa mi skôr pripomínalo pitevnú prax nadšeného veterinára. Špecialitou je možno len to, že varím bez mäsa, milujem olivový olej, čerstvé suroviny, jednoduchú a rýchlu prípravu jedál.

 

Pyco: Nie som Gay!

Vie, že mnohí homosexuáli ho považujú za „svojho“ a vie, že je ťažké dokázať opak, lebo nemá žiadnu frajerku. No nikto ho nikdy nevidel ani so žiadnym chlapom.

Vlani bola pre teba SuperStar výzva. Dvakrát nevkročíš do tej istej rieky. Čím je pre teba dvojka?
No, keď sa ti niečo páči, nemáš nikdy dosť. Navyše, bol som zmluvne viazaný, že ak vyjde dvojka, mal by som sa jej zúčastniť. A tešil som sa. Bola to jediná pracovná príležitosť, ktorú som po návrate z Grécka mal.

Takže stále je čo zlepšovať, kam sa posunúť? Pred rokom sa totiž z Pyca, ktorého hlas poznalo celé Slovensko, stal Pyco, ktorého spoznalo celé Slovensko.
Nemám pocit, že by ma ľudia poznali po hlase. Nikdy som nerobil prime-time, a ani nechcel. Bol som redaktor, ktorý robil po večeroch hudobné relácie. A nemám ani pocit, že som sa musel nejako radikálne zlepšovať či meniť. Režisér Peťo Nunéz chápe, že dobrí môžeme byť len vtedy, keď sme do veľkej miery prirodzení, keď sa nemusíme veci učiť, a keď sa nemusíme štylizovať do toho, čo nie sme.

Vieš si predstaviť trojku?
Hm. Nevedel som si predstaviť ani dvojku skôr ako rok po jednotke. A už sme takmer v polovici. Podľa mňa sú teraz speváci úplne iní ako v jednotke. A tým sa ľudia, ktorí neverili ako ja, že sa to môže až tak odlíšiť, presvedčili o tom, že vždy záleží na tom, kto sa prihlási. Ak by nastala zdravá pauza a potom bola trojka, myslím si, že to môže byť občerstvenie.

Dvojka bola pre teba jediná istá pracovná ponuka po návrate z Grécka. Okrem toho si nič iné neriešil?
Vo Fun rádiu som pracoval ako korešpondent. Z Grécka som im písal hudobné novinky. Moje relácie zomreli spolu s mojím odchodom. Momentálne robím iba hudobné novinky. Považujem sa totiž skôr za moderujúceho redaktora ako za moderátora, možnosti sú obmedzené.

Do Grécka si išiel študovať.
Hej, od začiatku júna do konca júla som chodil na denné štúdium gréčtiny. Ten intenzívny kurz má 7 stupňov. Po troch by som mal byť schopný zvládnuť základnú komunikáciu aj v rámci písomného prejavu. Ja som urobil dva stupne, mal som v pláne aj tretí, no pri odchode zo Slovenska som nevedel, kedy štartuje SuperStar 2.

Bol si tam jediný Slovák?
Áno, a okrem mňa Španiel, Američan, dve Francúzky a Nemky, jedna Bulharka a Chorvátka. Bolo to milé. My Stredoeurópania sme mali výhodu. Naše jazyky sú si výslovnosťou podobné.

Dva mesiace v Grécku – to ťa čosi stálo. Padli na to úspory zo SuperStar?
Drvivá väčšina.

Keby nebolo SuperStar, nebolo by ani Grécko?
Nebolo. No keďže som pracoval od 15-tich rokov a momentálne mám 28, chcel som niekedy vypadnúť. Bol som však naviazaný na rádio a splácal som lízing za auto a byt. Nebolo možné nepracovať a ísť niekam na dovolenku. Peniaze som teda prerozdelil na hypotéku a Grécko. Nič som neutratil navyše. Škola zožrala najviac a v auguste som si prešiel ostrovy.

Nedávno si mi povedal, že by si sa do Atén pokojne presťahoval.
Keby sme tu mali také platy ako majú tam, prečo nie?

Čo by si tam robil?
Celkovo neviem, čo by som v živote robil. Myslím si, že by som sa vedel uplatniť v cestovnom ruchu a to by ma aj bavilo. Po škole v Aténach som zistil, že by ma bavilo robiť aj niečo s ľuďmi, ale osobne, v malom kolektíve. My sme sa tam učili ôsmi a učiteľka nám bola ako kamarátka. Keď človeku niečo odovzdáš. To mi akosi chýba. V rádiu je to také vzdialené a studené. Bavilo by ma niekoho učiť. Pokojne by som si urobil aj kurz o varení bezmäsitých jedál. (Smiech.)

Čím ťa zlákalo Grécko?
V minulom živote som musel byť členom nejakého prímorského národa. No podľa mamy a otca v krvi nemám žiaden. V Grécku, na polostrove Chalkidiki som bol prvý raz ako 18-ročný. Vtedy som si povedal, že keď sú všetky prímorské krajiny takéto, budem k moru chodiť stále. No potom sa mi stalo iba raz, že som pocítil, že tú krajinu „môžem“, a to v Portugalsku. Tam a v Grécku som stretol najviac ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo života. U nás mi to chýba napríklad u ľudí po 50-tke. V Grécku sa ku mne teta v stánku spr?vala ako k vlastnému synovi, ďalšia mi vo výťahu ponúkla chleba. Asi som sa jej videl príliš chudý. (Smiech.) A to sa u nás nestane.

Býval si so spolužiakmi?
Nie, mám tam známych. Cez známu, ktorá sa z Atén presťahovala do Tesaloník, som spoznal ďalších ľudí. Chodil som tam totiž častejšie. Doteraz som tam bol asi deväťkrát. Gréci sú pospolití. Ideš na párty, spoznáš sa s ďalšími, nabaľuje sa to. Kým si nezaložia rodinu, žijú v komunitách. Nepotrebujú veľa súkromia, jedia a žijú spolu v jednej miestnosti, povedané veľmi obrazne.

Žiješ sám, ako si si na to zvykol?
Zmenil som všetko. Ráno som vstal, išiel do školy a poobede som si robil úlohy. To sa naposledy dialo pred desiatimi rokmi. Plus, komunikoval som iba po anglicky. Život v byte plnom ľudí som bral ako súčasť jednej veľkej zmeny.

V prvej SuperStar vznikli páriky. Teba žiadna z báb neoslovila?
To by musela byť veľká osudová láska, aby som sa do toho takto obul. Mne bola od začiatku sympatická Zdena. Nemal som problém to povedať, ale až keď skončila. Nechcel som sa k súťažiacim vyjadrovať počas súťaže. Vzhľadom na moje kritériá mala najväčšiu iskru. No som rád, že je to tak, ako to je. Neviem si predstaviť, že by som sa ťahal s niekým známym.

Stačí v páre jeden známy?
Podľa mňa si to ľudia najviac užijú, keď po nich druhí nepozerajú.

Takže po tejto stránke si sa v Aténach cítil vynikajúco?
Jasné! Nikto sa tam za mnou neobzeral s tým, že: Aha, Pyco. Akurát raz pri Akropole som od dvoch turistiek zrazu počul: Ježiš! Pyco. Skamenel som ako prvý...

Nelezie ti popularita na nervy?
Nelezie. Musel by som byť veľmi hlúpy, keby som do toho išiel a myslel si, že na mňa ľudia veľmi rýchlo zabudnú. I keď zabúdajú veľmi rýchlo, čo je aj fajn. Mám pocit, že sú na mňa väčšinou pozitívne reakcie. Je milé prísť do obchodu a teta za pokladňou sa na mňa zrazu usmieva. Nepáči sa mi však, keď na nás ľudia pokrikujú len preto, aby sme sa obzreli. Keď ma niekto normálne pozdraví, nemám problém mu odzdraviť.

Čítaš si aj diskusie na internete?
Klamal by som, keby som povedal, že som ich nečítal. Občas sa dokonca nájdu aj takí kamaráti, ktorí celú diskusiu skopírujú do mailu a z celej lásky ti ju pošlú. Adele sa to vraj stáva často. Internetu však nevenujem pozornosť, lebo to nie je mail, ktorý má jasného odosielateľa a nemám šancu na ne reagovať.

Zamrzel ťa nejaký názor?
Boli také chvíle, keď som sa učil si na to zvykať. Ale už ma to nevytočí.

Čo názor, že si inak sexuálne orientovaný?
Á! Pyco je homosexuál. Ťažko je to vyvracať, keďže nemám frajerku, nežením sa, no neukazujem sa ani so žiadnym chlapom. Čokoľvek poviem, bude to automaticky použité proti mne. Starám sa o seba, ale nie som jediný. Keď sa niekde objavím, mám styling, pri práci aj make-up a som ten usmiaty „hezounek“. Ruka v ruke s tým je kategória gay. Takže moja priama odpoveď: Nie som gay! Ale vyvracať to nebudem. Cením si maily od chalanov, ktorí sú homosexuáli. Keďže ma považujú za „svojho“, tešia sa z toho a niektorým to pomohlo aj doma.

Ak som im takto nevedomky pomohol, teší ma to. Tento názor koloval o mnohých spevákoch zo SuperStar. No keď to človek nechce ťahať von, čo koho do toho? To je náš slovenský syndróm – vedieť všetko. Som na očiach a ľudia majú pocit, že to musia vedieť. No my, moderátori, nie sme súťažiaci v reality show. Ľudia nemajú právo vedieť všetko. Akosi mi u nás chýba tá zdravá hranica.

Médiá by ťa radi oženili a hľadajú ti aj vhodnú partnerku.
Všetci akoby žili v presvedčení, že ak by som sa šiel ženiť, všade to rozkríknem. Viem si predstaviť, že sa ožením a nepoviem to nikomu. Ak to nikto na matrike nebonzne. (Smiech.) Ako 14-ročný som rodičom povedal, že nechcem žiadnu kostolno-obradovú show, že sa ožením hipisácky v rifliach a donesiem im list. Mama sa ma stále nedôverčivo pýta, či som to už neurobil. No a navyše, nechcem byť na očiach tak dlho, aby som všetkým hovoril, aké mám plány. Svadbu nepovažujem za potrebnú súčasť doživotného vzťahu.

Rád by si bol zase obyčajný Martin Rausch?
Myslím si, že ním aj som. Ľudia poznajú len „ksicht“. Stačí dať si čiapku. Ľudia, niekedy dokonca ani kolegovia, ma nepoznajú ako človeka, ale iba ako moderátora, ktorý sa mení s aktuálnym projektom.




 

Najobľúbenejšia šou Slovensko hľadá SuperStar sa na jeseň vráti na obrazovky. Tentoraz na Markíze.


Najsledovanejšia, najobľúbenejšia a najlepšia - to sú základné a najčastejšie prívlastky, ktorými označujú šou o hľadaní speváckych supertalentov. Prvý ročník prekonal všetky očakávania, druhý bol v tieni dominantného Petra Cmorika. Či má toto šialenstvo zmysel, necháme na úsudku každého z vás. Isté však je, že Slovensko hľadá SuperStar 3 priláka k televíznym obrazovkám opäť rekordný počet divákov, vytvorí niekoľko idolov a zmení niekoľko životov.

S Adelou a Pycom na večné časy...
... alebo aké to je, moderovať už tretíkrát najsledovanejšiu šou.

Čo sa vám vybaví, keď sa povie SuperStar? Tešíte sa na tretiu sériu?
Adela: Teším sa, ako to zvládnem a urobím tretíkrát inak, sviežejšie, pretože sa to od nás aj očakáva a očakávame to aj my. Teším sa na to, čo si s Pycom zasa vymyslíme.
Pyco: Zmena môjho životného štýlu, pretože televíznou prácou sa začala iná etapa vmojom živote. Teším sa na to, že ma ľudia na kastingoch presvedčia o tom, že tretia SuperStar má zmysel, a to už len tým, ako budú alebo nebudú spievať.

Kým v Česku menili moderátorské zostavy v každej sérii, vy zostávate aj tretíkrát. Lichotí vám to?
Adela: Neviem, či mi to práve lichotí. Mám pocit, že sa berie ako samozrejmosť, že by sme to mali robiť, a tej samozrejmosti sa tak trošku bojím. Ale určite mám radosť z toho, že istej väčšej skupine sa páčilo, ako sme moderovali. Som rada, že to budeme robiť aj tretíkrát, aj keď som už mala iné predstavy o tom, ako budem fungovať.
Pyco: Lichotí mi to svojím spôsobom. Určite je to príjemný pocit, keď nás televízia alebo niekto iný berie tak, že ako moderátorská dvojica sme vhodní už po tretí raz. Je to, samozrejme, príjemnejšie, ako keby nás vymenili hneď po prvej sérii. Na druhej strane je to väčší stres a záväzok neurobiť to rovnako, podobne, ale úplne inak. Dúfam, že aj dramaturgicky bude šou upravená tak, aby pôsobila novo a čerstvo, predsa len pôjde tretíkrát o tú istú súťaž.

Je možné, že by ste SuperStar moderovali ešte v štyridsiatke?
Adela: Práve toho sa bojím. Ale do tretice všetko dobré. Hádam to tak bude.
Pyco: To neviem. Túto otázku by som položil nielen sebe - Koľko kôl SuperStar je Slovenská republika schopná zniesť vzhľadom na päť miliónov obyvateľov a v akých časových intervaloch sa obnoví genetický materiál? Hovoril som si, že druhú sériu robiť nebudem, ale robil som, pri tretej som už mal oveľa menší problém rozhodnúť sa. Povedal som si totiž, že keď som už druhýkrát vstúpil do tej istej rieky, tak tretíkrát sa môžem maximálne utopiť, pretože dostanem kŕč.

Aká bude SuperStar 3?
Kastingy: uskutočnia sa v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline a v Bratislave. Predbežný termín začiatku je 11. jún v Košiciach, koniec je naplánovaný na 30. júna v Bratislave. V každom meste potrvajú kastingy štyri dni.
Veková hranica súťažiacich: hranica 16 - 28 rokov sa bude pravdepodobne posúvať smerom nadol aj nahor.
Režisér šou: Peter Núňez.
Moderátori: Adela Banášová a Martin Pyco Rausch (Markíza neplánuje vysielať magazín, preto sa Bruno na obrazovke neobjaví).
Porota: Laco Lučenič, Paľo Habera, Dara Rolins.
Vysielanie: začne sa v septembri na televízii Markíza

Pyco: Slovenské rádiá som vyhodil zo života

Martin Pyco Rausch si myslí, že je len "výpravca".

Práci v médiách sa venuje už takmer pätnásť rokov. Veľkú popularitu mu priniesla až SuperStar. Odvtedy odišiel z rádia, kde dlho pôsobil, odmoderoval druhú SuperStar, súťaž Let´s Dance aj silvestrovský galaprogram Markízy. Spoločenské tance ho veľmi nebavia, ani moderovanie plesov. A tak teraz oddychuje a vychutnáva si radosti všedného dňa. Martin Pyco Rausch.

---

---

Je Pyco superstar?
Neviem. Pyco je postava, ktorú aktuálne hrám pri moderovaní veľkolepých vysokorozpočtových projektov. Pyco si žije v televízii svoj život a doma je to Martin Rausch. Pyca doma neriešim.

Vnímajú vďaka tomu ľudia Pyca skreslene?
Nie. Ľudia poznajú Pyca, ktorý im bol od začiatku predstavený, ten pre nich stále funguje. A skutočný Martin Rausch nemá dôvod byť doma tým istým, čím je pred kamerou. V civile sa oveľa menej usmievam, menej rozprávam, veľa vecí ma hnevá, ale pred kameru to nenosím. To nikoho nezaujíma. Takže mám pocit, že Pyco nie je skreslený. Vznikol pre rádio a televíziu a je taký, aký v nich je.

V rozhovoroch stále zdôrazňujete, že sa necítite byť moderátorom. Kedy sa tak začnete cítiť?
Pracujem ako moderátor, ale necítim sa ním byť. Viac ma oslovuje práca redaktora. Nemám pocit, že by som ako moderátor mohol alebo chcel niečo ukázať. Skôr sa považujem za sprievodcu, výpravcu, ako to raz povedali iní na adresu iného. Robil som množstvo programov, v ktorých som bol naozaj výpravca. Nič viac. Jediné, v čom som sa naozaj cítil dobre, bol Slávik. To bol konečne program, kde som neriešil, že tam je kdekto a hovorím kdečo. Hudbu mám oveľa radšej ako spoločenský tanec. A neprekážalo mi, že ide o anketu popularity. Hudba sa má robiť pre ľudí. Keď v diváckom hlasovaní vyhrá nech aj Jožko Mrkva z Dolnej Hornej, rešpektujem vox populi.

Katolícke noviny vás citovali: "Čo chcú diváci, to je sväté." Myslíte si to?
To som asi povedal v televízii. Platí to aj na normálnom trhu v supermarketoch - čo chce zákazník, to je predávané a žiadané, čiže metaforicky povedané, sväté.

Mala by televízia ponúkať divákom to, čo chcú?
Do istej miery áno. Samozrejme, diváci si vyberajú z toho, čo sa im ponúka. Keby teraz bola šou o bungee jumpingu, tancovaní a krasokorčuľovaní a najúspešnejší je bungee jumping, tak bude trend, že diváci chcú vidieť celebrity skákať bungee jumping.

Nie je nebezpečné dávať divákom to, čo chcú?
To je otázka pre televízie. Keď vás neoslovuje to, čo sa masovo ponúka alebo je masovo úspešné, tak si viete nájsť cestu, aby ste boli spokojný. Nelipnem na televízii a nepozerám ju každý deň. Keď si niečo pozriem, tak čisto aby som bol v obraze. Nekonzumujem všetko, čo mi ponúkajú. Keď mám pocit, že si chcem prečítať knihu, ktorú u nás nedostanem, tak si ju pôjdem kúpiť do Viedne alebo si ju objednám cez internet. Film aj televíziu si takisto môžem pozrieť na internete. Ľudia, ktorí sedia doma a žalostne plačú nad tým, že televízia im neposkytuje, čo chcú, často len obhajujú vlastnú lenivosť ísť za tým, čo chcú.

Pochybujete o sebe niekedy?
Ako moderátor o sebe pochybujem zakaždým, keď sa niečo začína a končí. Vždy si potrebujem všetko, čo som odmoderoval, spätne pozrieť, lebo sa potrebujem vidieť, ako to vyzeralo - tu si neverím takmer v ničom. Potrebujem spätnú väzbu. Keď som ešte robil v rádiu, tak som si prvý rok, dva, pravidelne nahrával relácie, aby som vedel, kedy som už prekročil hranicu, ktorá nie je vhodná. To je pre mňa alfa a omega moderovania - kontrolovať sám seba.

Potrebuje sa moderátor vedieť predať?
Moderátor sa nemusí predávať, ak nemá úmysel sa inak speňažiť. Príde projekt a ja ho môžem prijať alebo odmietnuť. A keď ho prijmem, tak súčasťou prijatia je podpora projektu. Ale že by som sa k tomu musel špeciálne predávať, to nie. Ani to pravdepodobne nebudem robiť, ak napríklad nebudem chcieť uviesť na trh vlastný parfum. Vtedy sa začnem medializovať: Kúpte si môj parfum, lebo krásne vonia a budete voňať ako ja. A zarobím na tom veľké peniaze.

Chcete uviesť svoj vlastný parfum?
Nie, to bol len príklad. Nie som v tej sfére, aby som mal vlastný parfum.

Máte moderátorský sen? Napríklad vlastnú talkshow?
Som málo komunikatívny. S ľuďmi, s ktorými sa poznám, komunikujem viac, ale nerád exhibujem pred kamerami. Talkshow asi nie je formát pre mňa. Neviem dobre viesť diskusiu a niekedy mám pocit, že ani neviem, čo sa chcem spýtať, alebo sa nemám čo spýtať. Skôr si viem predstaviť, že by som na niečom spolupracoval redaktorsky, produkčne či dramaturgicky. Mnohým sa to zdá smiešne, ale mňa za posledné dva roky najviac bavila práca na Neveste pre milionára, kde som robil hudobného dramaturga.

Čo je pre vás príťažlivé na televízii?
Peniaze.

Pre mnohých moderátorov je televízia drogou. Pre vás?
Nie. Najskôr som nechcel robiť ani SuperStar, pretože som mal problém so samotným formátom. Potom som počítal. Pracoval som trinásť či štrnásť rokov v rádiu, tridsať dní do mesiaca a mal som z toho peniaze, ktoré mi stačili ledva na hypotéku a benzín. Vypočítal som si, že sa oplatí robiť štyri mesiace projekt, pri ktorom sa moja tvár dostane medzi ľudí, takže prídem o akékoľvek súkromie a depresívny nákup v supermarkete sa bude spájať s tým, že podpisujem autogramy, ale zároveň sa mi podarí zarobiť toľko, čo v rádiu za rok. A potom si môžem urobiť voľno, cestovať a užívať si úplne normálny život. Rád pracujem sezónne a televízia mi to umožňuje.

Zahrajme sa na asociácie. Čo sa vám vybaví, keď sa povie Laurel a Hardy?
Detstvo. A televízia, ktorú som sledoval. Veľa som pozeral ORF, lebo to bol jediný zahraničný kanál, ktorý sme chytali počas totality. Často tam chodil animovaný seriál Die Maus, Tom a Jerry aj Laurel a Hardy. Obľúbil som si ich asi rovnako.

Keď sa povie Jiřina Bohdalová a Vladimír Dvořák?
Tiež detstvo. Vždy keď chodilo Televarieté, sedel som pred obrazovkou. Jiřinu som zbožňoval preto, že mala stále v ruke vreckovku a páčilo sa mi, ako sa s Dvořákom doberali. Aj keď som bol iba dieťa, oslovovalo ma to. Vždy, keď sme s Adelou potom išli na pódium, hovoril som jej, že by som pre malé deti chcel byť tým, čím bola pre mňa Bohdalová s Dvořákom.

Keď sa povie Pyco a Adela, čo sa vám vybaví ako prvé?
Práca.

Nechýbala vám Adela na Slávikovi?
Keby Slávika moderovala Adela, ani ja jej nechýbam. Počas večera sa tam premelie kopa ľudí, takže dvaja moderátori by boli na ťarchu.

Vedeli ste výsledky dopredu alebo ste sa ich dozvedali až na pódiu?
Vedel som výsledky kategórií, ktoré boli na generálke všeobecne známe, ako Rádioslávik, ktorý je štatisticky jasný a priznám sa, že som vedel aj metlu roka. Inak som nepoznal nijaký výsledok. Ani ma veľmi nezaujímali. Napríklad to, že Kuly plakal, som si uvedomil, až keď som to videl na DVD o dva dni neskôr. Pretože keď víťazi preberali ceny, tak som vždy cúvol mimo obraz a vzadu som už riešil, čo má byť ďalej. Takže som veľmi slabo vnímal, kto vyhral. Mal som dokonca problém spočítať, koľko mal Cmorik cien vo chvíli, keď som to chcel povedať.

Prekvapil vás niekto príjemne na Slávikovi?
Príjemne ma prekvapil Desmod. Nie som ich typický poslucháč. Slovenské rádiá som vyhodil zo svojho života, za posledný rok som nijaké nepočúval, takže som ani nepoznal pesničku, ktorá vyhrala Rádioslávika. Ale mám veľmi rád hutný silný chlapský Kulyho hlas, ktorý využíva najsprávnejšie, ako vie. Takže aj keď nie som fanúšik, uznávam, že Desmod si zaslúžili vyhrať, plus keď to bol symbolický zlom v danej kategórii. A prekvapilo ma, aj keď si hovorím, že konečne, že Katka Knechtová stúpla ako speváčka. Považujem ju za jeden z najlepších hlasov, interpretačne aj farbou, za posledné tri roky ma dostala takmer všetkým, čo naspievala a veľmi sa mi páči aj jej nešoubiznisová povaha.

Skončilo sa Let s Dance, máte za sebou aj silvestrovský program. Čo ďalej?
Mám definitívne novoročno-jarné voľno a čo bude ďalej, neviem. Momentálne ešte nemám nijaké rozhovory o tom, čo by som mal moderovať tento rok. Nejaké projekty sa plánujú aj mimo televízie, ale o tom je ešte zavčasu rozprávať. Po kolotoči povinností sa opäť môžem venovať sebe a viesť normálny život - vstanem, dám si kávu, nakúpim si, prečítam si knihu.

Čo SuperStar 3?
Neviem.

Takže ste otvorený tejto možnosti?
Som otvorený akémukoľvek stretnutiu. Závisí od toho, či je televízia schopná prijať formát, ktorý sa od jednotky a dvojky niekam posúva. Dvojka sa mi moderovala oveľa lepšie vďaka tomu, že štáb vedel, do čoho ideme. Rád by som v budúcnosti pracoval s Adelou. Keby bola trojka SuperStar dramaturgicky alebo koncepčne postavená tak, že je to oproti prvým dvom ročníkom moderátorská výzva, tak by som to možno aj prijal. Keď som už dva razy vstúpil do tej istej rieky, tretí raz ma to nezabije.

Na SuperStar do vás vraj s Adelou triafali plyšákmi, máte iný nepríjemný zážitok v súvislosti so SuperStar alebo všeobecne s popularitou?
Nechcem sa tváriť, že popularita mi ubližuje alebo tým trpím. Každý, kto túto prácu robí, tak do istej miery predpokladá, že ak nejaký projekt vyjde, tak bude veľmi nenávidený alebo veľmi populárny. Oboje môže trvať veľmi krátky čas. Beriem to ako protipól toho, že môžem robiť sezónne a potom oddychovať. Nepríjemné však je, keď niekedy deti, ktoré podľahnú celej tej mánii, nepoznajú hranicu a nielenže mi vyvolávajú, ale dostávam aj naozaj nemiestne návrhy od dvanásťročných dievčatiek. Keby som bol ich rodič, tak ich veľmi "spucujem", za to, ako sa dokážu hádzať k nohám niekomu, koho si zidealizovali vďaka trom týždňom na obrazovke.

Tvrdíte, že nemáte moderátorský vzor, máte názor na slovenských televíznych moderátorov?
Nemám pocit, že sa naša "scéna" odlišuje od okolitých krajín. Vždy je to o tom, do akej miery režisér pochopí, čo chce od moderátora. Mal som obrovské šťastie, že som natrafil na Petra Nuneza, ktorý po mesiaci pochopil, že prestávam byť v strese, len čo viem, že mám za sebou ľudí, ktorí mi dôverujú. Čoraz viac sa uprednostňuje prirodzená reakcia moderátorov, čo je možno to, na čom s Adelou stojíme. Nemáme nič viac, než ktokoľvek iný, aj keď si to mnohí často mylne myslia. Len skrátka nie sme umelí, nečítame texty, a teda sme bližšie k normálnemu človeku. Tým sme zrazu iní, pretože dosiaľ nebol v televízii priestor pre tých, ktorí sa vyjadrujú úplne normálne, bez toho, aby mali niečo vopred pripravené. Nie sme ani humoristi, ktorí majú nacvičené vtipy vrátane reakcie.

Nie je to niekedy stresujúce, že neviete, ako to vypáli?
Skôr by som bol v strese, keby som vedel, že mám povedať niečo, čo sa má nejako vyvrbiť, musí to vyznieť vtipne. Bol by som veľmi stresovaný, keby som musel dodržať veľký scenár.

Neuvažujete o návrate do rádia?
Strávil som tam celú mladosť, sedem dní v týždni, pomaly dvanásť hodín denne. Po desiatich rokoch som zistil, že mám v mobile samých kolegov a nijakých kamarátov. Rádio som stopol, a keď sa skončí televízny projekt, ktorý ma vyťažoval, zrazu môžem viesť normálny život - ísť do kina, stretnúť sa s kamarátmi... Preto sa nehrniem naspäť do rádia. Navyše slovenský rádiový trh ma už veľmi neoslovuje. Posledné dva tri-roky prichádzam o ilúzie. Rádio ako médium má spríjemniť deň, neublížiť, nevzdelávať, a najmä nešíriť nič okrem dobrej nálady. V rádiu som mal vždy redaktorské relácie, kde bolo mojím zámerom ponúknuť ľuďom novú hudbu, aby niečo spoznali. Vysielal som vo večerných časoch a v off time a mám pocit, že to už úplne vymizlo. Nemám ambíciu ísť moderovať denné bloky, kde sa ozvem dva razy za hodinu, zaželám pekný deň, poviem počasie a k tomu dám jeden lacný vtip, len aby som bol v rádiu. Komerčné rádiá musia byť masovo zamerané. Ale práve preto, že sú masovo zaujímavé, tak v čase off time by mali poslucháčom ponúkať aj niečo iné ako zvyšných dvadsať hodín počas dňa. A to v slovenských komerčných rádiách chýba






 



Moderátor "SuperStar" Martin Rausch alias Pyco tvrdí, že nikdy nebolo jeho snom byť televíznou hviezdou

Televízia nie je jeho priorita rádio je pre neho dôležitejšie

Vyštudoval Hotelovú akadémiu a od pätnástich rokov pôsobí v rádiu. Tri roky sa v Slovenskej televízii spolu so Zdenou Študentovou a Mariánom Slovákom striedal pri moderovaní relácie Menu. V roku 2003 v STV pripravoval reláciu Cestuj s nami. V súčasnosti moderuje šou Slovensko hľadá SuperStar. Okrem toho ho pravidelne počuť na vlnách Fun rádia, kde pripravuje hudobné relácie, vrátane nedeľnej trojhodinovky Music Files. Rád cestuje, varí a je vegetarián.

Po roku sa Pyco s Adelou vrátili do Košíc, aby znovu v tomto meste odštartovali kastingy do súťaže Slovensko hľadá SuperStar. Ide už o druhý ročník projektu, a tak bol i samotný Pyco oveľa pokojnejší ako pred rokom.

"Je pravda, že už vieme, do čoho ideme a preto je to trochu jednoduchšie. S Adelou sa už poznáme, ostal ten istý režisér a takmer nezmenený štáb. Vieme teda, čo treba robiť rovnako, čo treba zlepšiť, čomu sa úplne vyvarovať. V tomto zmysle prináša druhý ročník menej stresov, ale táto robota je aj tak dosť stresujúca. Mne to však neprekáža, ja tú trochu adrenalínu potrebujem k pracovnej morálke," prezradil nám Pyco, keď si popri nakrúcaní krátkych rozhovorov s adeptami na titul SuperStar našiel čas aj na nás.

Celé leto oddychoval v Grécku a načerpával energiu. "Musím povedať, že SuperStar je riadne silné nakopnutie do sezóny. Iné by to bolo, keby som sa po lete vrátil iba do rádia a pomaly sa rozbiehal. SuperStar je poriadny kopanec, ale v tom pozitívnom zmysle slova - už som to potreboval." V Košiciach na kastingu čakalo niekoľko stovák mladých ľudí. "Urobil som s nimi pár rozhovorov, no ťažko mi je odhadnúť, aký bude tento ročník v porovnaní s predchádzajúcim. Kto je tu dobrý spevák, kto zlý a kto je exhibicionista... Po minuloročných skúsnostiach z kastingov sa už neodvážim odhadovať ľudí a súdiť ich iba podľa výzoru."

Najradšej na práci na SuperStar má atmosféru, ktorá pri výrobe tejto relácie panuje. "Je zaujímavé sledovať, ako sa osudy mnohých ľudí menia priamo pred kamerami. My s Adelou sme iba svedkovia toho, čo sa tu deje a servírujeme to divákom na taniere..." Pycovi je jasné, že počas SuperStar sa mu súťažiaci budú hádzať od radosti okolo krku, alebo sa vyplačú na jeho pleci. "To je v poriadku, to patrí k tomu. Myslím, že tie emócie musia byť a ja keby som bol súťažiacim a niekto ma pochválil, tiež by som sa tešil a keby mi niekto ukrivdil, bol by som sklamaný..."

Fun rádio liaňou moderátorov

Adela a Pyco sú kolegami nie len v SuperStar, ale i vo Fun Rádiu, ktoré je doslova liahňou kvalitných moderátorov. Veď za mikrofónmi vo "Funku" začínala aj Petra Bernasovská, Oľga Záblacká, Martin Nikodým či Vlado Voštinár. Najnovšie z osadenstva tohto obľúbeného rádia zaujali aj Didiana a Sajfa, ktorí moderujú reláciu Noc VyVolených na televízii JOJ.

"Bude to asi tým, že u nás sa dbá na prirodzenosť a improvizáciu a nečíta sa z papiera," myslí si Pyco. "Samozrejme, že príprava je potrebná, no vysielanie nie je také strojené, ako v iných rádiách. My máme proste také zameranie. A keď je moderátor nútený improvizovať, tak sa mu aj ľahšie orientuje pred kamerami práve v reláciách živého vysielania. Fun Rádio je dobrou školou improvizácie a svojím voľným štýlom je doslova liahňou dobrých moderátorov pre takéto typy relácií."

Pyco pred kamerou nie je žiadnym nováčikom a prácu v televízii skúša už vyše päť rokov. "Nemám problém byť na obrazovke, no na druhej strane to ani nevyhľadávam a nikdy nebolo mojim snom byť televíznou hviezdou. Baví ma však práca na SuperStar a tak som sa rozhodol v tomto projekte pred kamerou ostať. Spočiatku som však ani len netušil, do čoho idem. Najmä mi prekážalo, že som sa nemohol na obrazovke odkontrolovať skôr, než sa začali vysielať záznamy z kastingov. Potrebujem sa totiž na obrazovke vidieť, aby som mal spätnú väzbu, aby som si mohol povedať, čo som urobil dobre, čoho sa treba vyvarovať, čo na budúce zmeniť. Teraz je to lepšie, lebo pokračovanie SuperStar je identický projekt a viem, ako sa v ňom treba pred kamerou správať." Keď mu čosi nevyjde, tak si potom spätne občas aj vynadá. "Nie vždy sa všetko podarí... Je na mne, aby som si uvedomil, čo a prečo som pokazil a najbližšie to urobil inak..."

Už na začiatku prvého kola SuperStar sa ozývalo mnoho hlasov, ktoré tvrdili, že táto súťaž už svoje hviezdy našla hneď - moderátorov Adelu a Pyca. Nenapršala takáto rýchla sláva Pycovi do nosa? "Určite nie. Ja som nepotreboval, aby ma niekto kvôli tomu držal pri zemi... Mám okolo seba už niekoľko rokov užší okruh známych, ktorí sa nezmenil a dokonca si myslím, že naše vzťahy sa prehĺbili. Vďaka SuperStar som nenabral veľa nových priateľov, skôr ide iba o pracovné kontakty. Zásadne som sa nezmenil. Ak ma niekto uvidí na ulici nahnevaného a povie si - aha namyslený Pyco - je to jeho problém, ak ma hodnotí podľa momentálnej nálady... Myslím si, že so mnou táto rýchla sláva neurobila nič, skôr by som povedal, že som si vybudoval istý nadhľad a veci okolo seba hodnotím triezvejšie."

Internet je dobrá vec

Dokonca v sebe našiel Pyco aj silu ísť sa pozrieť na internetové fóra, kde si ľudia dovolia napísať hocičo... "Musel som to urobiť, lebo odo mňa v rámci projektu SuperStar žiadali reakcie na tieto fóra... Internet je dobrá vec, vďaka nemu som si pred rokmi našiel prácu a je to skvelý vzdelávací prostriedok, ale dobrý sluha no zlý pán. Na takýchto fórach si každý môže inkognito povedať hocičo a je zbytočné sa nad tým zamýšľať. Mnohí si na internete vybúria svoju zlosť a preto tomu nevenujem pozornosť. Záleží mi na názore ľudí, ktorí mi do očí povedia o kladoch a záporoch mojej práce."

Adelu popularita spojená s moderovaním súťaže "Slovensko hľadá SuperStar" posunula i do relácie Bumerang, ktorú síce STV sťahuje z obrazoviek, no pre túto moderátorku pripravuje inú vlastnú reláciu. "Aj ja som už počas prvého kola SuperStar dostal niekoľko rôznych ponúk a mnohé z nich boli naozaj lákavé," prezádza Pyco. "Televízna práca však nepatrí medzi moje priority a rádio je pre mňa dôležitejšie. Hudba je na prvom mieste a keď by som prijal ponuku na televíznu reláciu, musela by súvisieť s hudbou. Ťažko však dnes - keď na všetkých staniciach vládnu reality show - by som našiel reláciu, ktorá by mi vyhovovala, kde by som mohol ostať sam sebou. Rozhodne by som nechcel robiť najaký súťažný kvíz alebo také niečo."

Jasno má v tom, že sa mu páči oveľa viac práca za kamerou ako pred ňou. "Amatérsky a doslova na kolene som robil cestopis ´Cestuj s nami´. Chodil som po Európe, sám som si robil scénar, réžiu, strihy i zvukára. Mal som so sebou iba produkčnú a jedného kameramana. Bolo to dosť náročné, no na druhej strane výborná škola. Pochopil som, čo režisér potrebuje mať v záberoch, takže dnes lepšie rozumiem, keď mi režisér povie - tadiaľto prejdi takto a obzri sa takto. Režisér vie, čo vyzerá lepšie na obrazovke a to si človek uvedomí, až keď sa postaví na opačný koniec kamery." Naučil sa aj, ako sa pri tvorbe obrazu používa a strihá hudba. Sú to veci, ktoré moderátor nepotrebuje ovládať, no jemu rozšírili obzor v rámci televíznej roboty.

Leto strávil v Grécku

Tri letné mesiace strávil Pyco v Grécku, kde si bol oddýchnuť od zhonu a stresu okolo SuperStar a naučiť sa základy gréčtiny. "Grécko je jedna z mojich najobľúbenejších krajín na svete - spomedzi tých, ktoré som zatiaľ videl. Po SuperStar som potreboval odísť zo Slovenska, lebo som stratil súkromie, nemohol som sa po ulici prejsť len tak inkognito, ľudia sa za mnou otáčali. Potreboval som si od toho oddýchnuť. Šiel som teda do krajiny, kde po mne nebude nikto pozerať. Chcel som odísť a zmeniť stresujúci pracovný spôsob života za študentský."

Keď sa teda vyskytla možnosť ísť na dva mesiace študovať gréčtinu, Pyco nezaváhal. "V Grécku mám aj veľa kamarátov a známych, mal som teda u koho ostať. Dva mesiace som chodil do školy a mesiac som len tak po Grécku cestoval. Zatiaľ jazyk neovládam, no začal som na tom pracovať. Grécko mi vyhovuje takmer po každej stránke. Nie je až príliš odlišné od nás, no na druhej strane je dosť exotické. Dokážem tam mať bežný každodenný život a rovnako ma mnohé veci každý deň prekvapovali. Navyše - ja potrebujem k životu more."

Pyco si celkom pokojne vie predstaviť, že by v tejto prímorskej krajine strávil aj viac času, než sú tri letné mesiace. "Zatiaľ u nás platí dvojročné obdobie prístupovej krajiny Európskej únie, kedy je treba veľmi zložito zháňať a vybavovať pracovné povolenia, keď by som tam chcel pracovať a trvá to celé mesiace. Ja si neviem predstaviť, že by som do Grécka odišiel a nič tam nerobil. Prácu potrebujem ku každodennému životu. Som teda na Slovensku a neplánujem sa zbaliť a zdupkať odtiaľto preč."

A to aj napriek tomu, že po návrate z Grécka si musel opäť zvyknúť na to, že ho Slováci "očumujú". "Mne to zas až tak veľmi neprekáža, dá sa s tým žiť, naučil som sa to. Našťastie som sa zatiaľ nestretol s nepríjemnými reakciami ľudí a na moju robotu, najmä v súvislosti so SuperStar, reagujú veľmi kladne - občas po mne niekto na ulici zakričí pochvalné pokriky. Je to veľmi milé, kým toho nie je príliš veľa," dodal Pyco na záver.

Dátum narodenia: 9. október 1977

Znamenie: Váhy

Miesto narodenia: Bratislava

Ukončené vzdelanie: Hotelová akadémia

Vlastné meno: Martin Rausch

Rodinný stav: slobodný

Relax: more